Prešibaná volavka a krab

Bolo raz jedno veľké jazero, ktoré bolo domovom pre množstvo rýb a iných vodných živočíchov. Blízko tohto jazera žila už dlhé roky aj stará volavka. Jazero bolo pre ňu bohatým zdrojom potravy a vôbec sa nemusela obávať, že by čo i len jeden deň nemala čo jesť. Zakaždým si bez problémov ulovila nejakú rybu, žabu či mäkkýša. No ako čas plynul, volavka bola čím ďalej staršia. Jedného dňa už veru vôbec nedokázala chytať ryby z jazera. A keďže už nemala dostatok jedla, bola čoraz chudšia a slabšia. Už si pomaly ani nepamätala, kedy mala naposledy vo svojom zobáku čo i len jedinú rybičku. Hladovala už niekoľko dní, a tak si zaumienila, že musí niečo vymyslieť, aby sa dostala k jedlu.

Čoskoro dostala nápad.

Najprv si na brehu jazera vyhľadala ideálne miesto, ktoré bolo viditeľné hádam zo všetkých strán. Potom sa tam posadila a začala nahlas žalostne nariekať. Tak, aby ju dobre počuli všetci obyvatelia jazera.

Keď krab zbadal volavku, ako tam smutne sedí a plače, prišlo mu jej veľmi ľúto. Podišiel k nej bližšie a pýta sa jej: „Čože sa ti stalo, že tu tak plačeš? Prečo radšej nechytáš ryby tak, ako predtým?“

Volavka pokračovala vo svojom naplánovanom divadielku a krabovi odpovedala: „Ach, môj milý, ja už viac nedokážem ani len rybu chytiť. Je najvyšší čas vzdať sa všetkých radostí života. Už len dúfam, že sa môj život čo najskôr skončí.“

„Ak si sa teda zmierila s takýmto osudom, prečo vlastne nariekaš?“ opýtal sa jej krab.

„Nuž, milý krab, pri tomto jazere som sa narodila. Vyrastala som tu a tu som aj zostarla. No počula som, že toto naše milované jazero zanedlho úplne vyschne, pretože najbližších desať rokov nezaprší. Ani len kvapka vraj z neba nespadne,“ odpovedala smutne volavka.

Krab nemohol uveriť tomu, čo práve počul. „Čože?! To myslíš vážne?…