Timko a Ela boli najlepší kamaráti. Obaja mali osem rokov a zbožňovali dobrodružstvá. Ibaže v ich mestečku sa nikdy nič dobrodružné nedialo.
Končil sa november a v uliciach sa začali objavovať prvé vianočné ozdoby. Ela v ten deň dobehla za Timkom a tvárila sa sprisahanecky.
„Timi, mám podozrenie,“ povedala tajomne. „Myslím si, že ujo Rudo je Mikuláš.“
„Čože?“ vyprskol Timko neveriacky. Potom sa však zamyslel.
Ujo Rudo nebol ich skutočný ujo, ale tak mu všetci v mestečku hovorili. Bol okrúhly a veselý, nosil staré vesty a smial sa tak, až sa mu brucho natriasalo. Pre každého mal vždy milé slovo, aj pre tých mrzutých susedov, ktorých sa deti báli.
„Ale to nie je všetko,“ pokračovala Ela. „Pamätáš sa na minulé Vianoce? Ujovi príde pred sviatkami zakaždým špeciálna pošta – dodávka plná škatúľ!“
„Na tú si spomínam,“ prikývol Timko. „Aj pred dvoma rokmi.“
„To nemôže byť náhoda,“ zašepkala Ela. „Zdá sa mi to veľmi podozrivé.“
„Totálne podozrivé,“ pritakal Timko. „Stopercentne je to Mikuláš!“ Veď kto iný by si dal pred Vianocami doviezť toľko škatúľ? Ujo Rudo nemal rodinu a chodil oblečený v tej istej košeli a veste, odkedy si ho pamätajú. Tomu musia prísť na koreň!
A tak si dvaja malí detektívi pripravili plán. Ela navrhla, aby si nasadili klobúky. „Budeme vyzerať nenápadne,“ presviedčala kamaráta. Timkovi sa zdalo, že v dvoch priveľkých klobúkoch vyzerajú ešte podozrivejšie, ale nenamietal. Vybrali sa na pochôdzku po meste, zistiť, čo ujo Rudo robí.
V prvé dva dni sa im nepodarilo vypátrať nič. Ujo najskôr od rána do večera hrabal lístie a rýľoval záhradu pred zimou a na ďalší deň zas rozvešal okolo domu vianočné svetielka.
„Na čo vlastne čakáme?“ nervózne mrmlal Timko, schovaný spolu s Elou za šopou.
„Na hocičo podozrivé,“ odvetila Ela a štuchla ho. „Ak…