Urazené ruky

Tobi mal dve ruky. Pravú a ľavú rovnako ako ty. Pravá vedela krásne maľovať. Okrem toho vedela držať rožok a rýpať do koláča presne tam, kde bolo najviac lekváru. Ľavá dokázala mávať babičke, hladkať psa Bertíka a nenápadne štuchať do bračeka, keď sa nikto nepozeral.

Obe ruky boli šikovné, skoro stále Tobimu s niečím pomáhali. Lenže on sa k nim nesprával veľmi pekne. A hlavne – nerád ich umýval.

Ráno v záhrade ich vyčvachtal v blate. Potom našiel pri smreku šišku. Bola krásna, strapatá a vyzerala ako malý drevený ježko. Samozrejme, že ju musel vziať do ruky, ale koľko bolo na nej živice! Prilepila sa mu na prsty a nedalo sa jej zbaviť. Držala sa ho ako kliešť.

Keď sa šiška konečne odlepila, pribehol k nemu psík Bertík. Bol celý chlpatý. Chlapec ho natešene pohladil.

„Tobi, bež si umyť ruky!“ zavolala naňho mamka.

Tobi sa na svoje ruky pozrel. Možno boli kúsok od blata a jedna trošičku lepila. Ale až také špinavé mu nepripadali.

„Neboj sa, mami, to je dobré!“ reagoval. Oprášil si ruky o rovnako špinavé nohavice. Teraz sa mu už zdali úplne v poriadku.

No pravá ruka toho mala už akurát tak dosť. A ľavá presne tak isto. Ruky nevedeli hovoriť, ale keby tú schopnosť mali, asi by povedali: „Tobi, to nemyslíš vážne!“

Lenže to už chlapec tými špinavými rukami schmatol rožok s maslom a zahryzol sa doň. Pravá ruka si pomyslela, že to je už priveľa. Ľavačka jej dala za pravdu. A tak sa obe rozhodli, že si urobia voľno.

Ruky nemôžu len tak odísť ani si nájsť iného chlapčeka. Dohodli sa preto, že sa odmietnu hýbať.

Tobiho prestala baviť desiata a chcel sa pustiť do stavania veže z kociek. Ale keď si kľakol na zem a…