Bolo raz jedno jazero a v ňom množstvo kvapiek vody. Medzi nimi žila aj veselá kvapka menom Julianka. Bola celkom maličká, museli by ste sa poriadne pozrieť, aby ste ju vôbec zazreli. Ale byť taký maličký má aj svoje výhody. Julianka videla veci, ktoré vy deti bez mikroskopu nevidíte. V každej kvapke vody je množstvo ďalších vecí. Napríklad malí bratia Vodíci a ich kamarát Kyslík. Všetci traja sa držia pevne za ruky a dohromady tvoria to, čo nazývame molekula vody.
Julianka však radšej hľadela do diaľky a nahor. Pri pohľade na nebo nad hlavou snívala: „Ach, tak veľmi by som chcela zažiť nejaké dobrodružstvo! V jazere je to krásne, ale stále rovnaké.“
Tu k nej priskočil lúč slniečka: „Neboj sa, Julianka. Ja ťa zahrejem a ty sa premeníš na paru. Potom môžeš vyraziť na cestu!“
A tak sa aj stalo. Zohriata Julianka sa odrazu zmenila na ľahučký obláčik pary. Stále to bola ona, ale už nemala mokré, ťažké telo. Bola úplne priehľadná. Stúpala k oblohe, až sa dostala k veľkej skupine kvapiek. Spoločne vytvorili krásny biely oblak.
„Hurá! Tu je veľa kamarátov!“ zajasala Julianka.
Ako sa pridávali ďalšie a ďalšie kvapky, v oblaku začalo byť tesno. Kvapky sa začali spájať do väčších a ťažších guľôčok, až sa zrazu nemohli viac udržať vo vzduchu. Bum, bác! Julianka spadla na zem – rovno na list kvietka.
Kvetinka sa zaradovala: „Ďakujem vám, kvapky. Vďaka vám mám vodu, aby som mohla rásť a kvitnúť.“
Julianka skĺzla z listu a kotúľala sa do potôčika. Na jeho kamenných brehoch sa ligotali drobné kryštáliky. Možno by ste ich ani nezbadali, ale Julianka mala dobrý zrak. Dvojice malých kamarátov sa silno držali za ruky.
„Ahoj, ja som Sodík!“ zavolal jeden z nich s úsmevom.
„A ja som Chlór,“ predstavil…
