Udatný krajčír

Bolo horúce leto a v malej dielničke pracoval krajčír. Šil, meral a strihal látky. Kým pracoval, na stole mu ležal krajec chleba natretý sladkým lekvárom, ktorý prilákal roj múch. Krajčír sa však s nimi nechcel o svoju desiatu deliť, a tak sa po nich namrzene ohnal plátnom. Jednou ranou ich zrazil hneď sedem.

„O takej šikovnosti sa musí dozvedieť celý svet!“ zaradoval sa. Vyšil preto na kus látky heslo Sedem jednou ranou a obviazal si ju okolo pása.

Do kapsičky si zbalil kus syra a schoval k nemu vtáčika, ktorého chytil pri bráne. Teraz už mohol dať zbohom svojej dielni a vybrať sa do sveta.

Nohy mal rýchle a kráčal naľahko, preto sa čoskoro ocitol na vrcholku kopca. A tam, sčista-jasna, sedel obor.

„Ahoj, kamarát, vybral som sa do sveta, nechceš ísť so mnou?“ spýtal sa ho krajčír.

„Taký trpaslík a mňa kamarátom volá?“ odfrkol si obor. „Nuž, najprv si ťa vyskúšam! Dokážeš toto?“ opýtal sa obor, vzal do ruky mohutný kameň a stisol ho tak, až z neho tiekla voda.

Krajčír ani okom nemihol. Vytiahol z kapsy syr, ktorý vyzeral ako kameň, a stlačil ho v dlani tak silno, až z neho kvapkala srvátka.

Prekvapený obor schmatol kameň a vyhodil ho tak vysoko, až ho takmer nebolo vidieť. „A čo toto?“ vystatoval sa.

„Cha, to je hračka! Tvoj kameň raz dopadne späť na zem, ale keď ho vyhodím ja, nikdy sa nevráti!“ zasmial sa krajčír a vyhodil do vzduchu vtáčika, ktorý v mihu odletel. Obor len vytreštil oči.

„Hádzať vieš veru dobre, ale či máš aj dosť sily?“ zaujímalo obra. Vyzval teda krajčíra, aby mu pomohol odniesť statný strom.

„Dobre, ty vezmi kmeň a ja budem podopierať korunu,“ navrhol krajčír. Obor sa dal presvedčiť a s námahou zdvihol obrovský kmeň.…