Topoľ

V jednej škole v jednom meste sa jedného dňa jedna trieda vybrala do knižnice. Deťúrence cestou džavotali, každá dvojica to svoje, jeden cez druhého, tretia cez štvrtú… A takto sa hučiaci kŕdeľ detí sunul pomaličky, ale isto k mestskej knižnici. Okolie ich veľmi nezaujímalo, veď tadiaľ išli už najmenej stokrát. Tá istá tráva, tie isté stromy.

Ale po príchode na miesto sa všetko zmenilo. Hneď vo dverách majestátnej knižnice ich krotili panie knihovníčky.

„Pst, utíšime sa, deti,“ prízvukovala aj pani učiteľka s prstom na perách.

A deti, hoc nerady, nakoniec predsa len stíchli. Najprv im panie knihovníčky vysvetlili, ako to v knižnici funguje, a potom si už deti mohli ísť popozerať samotné knihy. Ak ich nejaká zaujme, môžu si ju požičať a vziať domov. Všetci boli nadšení, len malého Jožka to akosi nenadchlo.

„Teba knihy nebavia?“ opýtala sa ho pani knihovníčka, keď si všimla, že chlapec je trošku stratený.

„Nemám rád písmenká,“ odpovedal so zvesenou hlavou.

Aj v škole sa im Jožko vyhýbal. Tancovali mu pred očami a neustále sa vrteli, ťažko ich bolo pochytať a prečítať správne. Deti sa mu zato často posmievali.

„Tak si pozri obrázkové knižky, určite nájdeš nejakú zaujímavú.“ Pani knihovníčka vzala Jožka za ruku a odviedla ho k regálu s obrázkovými knihami.

Jožko sa tváril, že niečo hľadá, no popravde by už bol najradšej z knižnice preč. Ako sa tak motal popri knihách, zrazu lakťom zavadil o knihu, čo vytŕčala z police. A tá spadla rovno pred jeho nohy.

„Au!“ ozvalo sa odkiaľsi.

Jožko sa strhol, no vedľa neho nebolo nikoho.

„Zdvihneš ma, prosím?“ zdvorilo poprosil neznámy hlas. Znel naozaj veľmi staro.

„Kde si?“ čudoval sa chlapec.

„Tu, pod tvojimi nohami predsa. Pred chvíľkou si ma zhodil.“

Jožko si nepamätal, že by niekoho zhodil. Ale pre istotu sa pozrel…