Plastíkove dobrodružstvá

Milé deti, rozpoviem vám svoj príbeh. Volám sa Plastík a som náhrdelník. Naozaj krásny náhrdelník. Vyrobili ma ruky Magdy a teraz žijem u Anny. Má ma veľmi rada. Býva v meste a nosí ma so sebou úplne všade. Vďaka nej som toho už toľko videl!

Bol som v divadle a v kine a dokonca aj v zoo. Keď ma Anna práve nenosí, odpočívam u nej doma. Mám miesto na vešiačiku v kúpeľni vedľa mojich dvoch kamarátov – korálok a náramku. V kúpeľni je príjemne teplo, svieti sem slnko a vonia to tu mydlom.

Ale nebolo to takto vždy. Kedysi dávno som bol totiž detskou hračkou. Teda súčasťou plastovej guľôčkovej dráhy. Keď ma v továrni vyrobili, bol som na seba hrdý a tak som sa tešil na hranie s deťmi! Bolo nás takých veľa a všetci sme sa tešili.

Po nejakom čase nás odviezli do obchodu a tam sme čakali, kým si nás niekto vyberie. Keď už som si začínal myslieť, že si ma nikto nekúpi, pribehol ku mne chlapček. Volal sa Kubko a schytil ma do náruče.

„Túto, mami, túto chcem!“ otočil sa k mamke. Mamička prikývla. Odišli so mnou k pokladnici, zaplatili a odniesli si ma domov. Konečne som niekomu patril! Mal som takú radosť! V mojom novom domove to voňalo vanilkou a veľmi sa mi tam páčilo. V izbičke bolo navyše mnoho ďalších hračiek. Tešil som sa, ako sa spolu budeme hrať.

Kubko s ockom ma hneď v prvý deň postavili a chvíľu to bola zábava. Ibaže som nebol veľmi kvalitne vyrobený a občas som sa rozpadal. Ocko ma musel neustále opravovať, a to Kubka rozčúlilo. Nakoniec ma hodil o stenu. Au, to bolelo!

Ocko ma potom upratal späť do škatule a tam som odvtedy bol. Kubko ma vybral asi len dvakrát…