Švec a škriatkovia

Žil raz jeden obuvník. Bol to veľmi usilovný a poctivý človek, ale nech robil, čo robil, zarobiť na živobytie si nedokázal. Od rána do noci šil, chodieval s topánkami na trhy, no obchodu sa nedarilo. Jeho žena tak často nemala ani za čo nakúpiť potraviny, a nejeden večer preto išli spať hladní.

Jedného dňa obuvníkovi nezostalo nič viac než koža tak akurát na jedny topánky. On však nebol zvyknutý vešať hlavu. Večer si kožu narezal na kusy, aby sa mohol hneď ráno pustiť do práce, a s pokojným srdcom zamkol dielňu. Ešte predtým, ako sa uložil na spánok, otočil sa k svojej žene a na dobrú noc jej pošepkal:

„Nič sa neboj, všetko sa na dobré obráti.“

V duchu poďakoval životu za všetko dobré a pekné, čo zažil, a bezstarostne zaspal. Veď – ako sa hovorí – všetko vždy nejako dopadne a ešte sa nestalo, že by niečo nejako nedopadlo.

Ráno obuvník vstal s východom slnka a jeho prvé kroky viedli do dielne. Ale čo to?

Na pracovnom stole už neležala narezaná koža, namiesto nej tam žiaril novučičký pár topánok.

„Toto som predsa nerobil ja,“ začudoval sa nahlas obuvník a poškrabal sa na hlave. Opatrne k topánkam natiahol ruku. Keď sa ich dotkol, čakal všeličo, ale vôbec nič sa nestalo. Nevzplanuli, nezmizli, nerozsypali sa na prach. Naopak – vyzerali, že vydržia kadečo. Švec si ich dôkladne prezrel. Nenašiel na nich jedinú chybičku.

O čosi neskôr sa v jeho dielni zastavil zákazník. Tajomné topánky mu padli, akoby mu ich ušili na mieru. Ani si ich nedal dolu z nôh a štedro za ne zaplatil. Za utŕžené peniaze si mohol obuvník kúpiť kožu na ďalšie dva páry topánok – a tak aj urobil.

Večer si kožu narezal a pripravil, aby mohol hneď za svitania…