Svitalo. Svetlo sa však do izby vkrádalo len sťažka, muselo sa predierať clonou sivých mrakov. Na okno neúnavne dopadali veľké dažďové kvapky.
„Ach nieee,“ ozvalo sa z jednej postele.
„Ach nieee,“ fňuklo to v druhej posteli.
„Vari nikdy neprestane pršať?“ zamrmlala Eli a pomaly vykĺzla spod periny. Prázdniny si predstavovala úplne inak. Chcela ich tráviť výletmi na bicykli. Namiesto toho už niekoľko dní lialo a lialo.
Mamka chcela dcérky pri raňajkách povzbudiť a povedala, že zábava ich čaká aj doma – stačí ju len objaviť.
A tak sa pustili do objavovania. Ale nebolo to vôbec jednoduché. Mali pocit, že ich nič nebaví, že žiadna hračka nie je tá pravá. Potom však Eli náhodou naďabila na podivný predmet na mamkinom nočnom stolíku.
„Mami, čo je to?“ spýtala sa, ukazujúc jej nález. Dlhá tenká tyčinka s drobnými písmenkami. Alebo to neboli písmenká? Eli už predsa všetky písmenká pozná, no tento nápis prečítať nedokázala.
„To je palička na jedenie,“ objasnila jej mamka. „Priviezla som si ju kedysi z Číny – tam nimi jedia namiesto príboru. Ja ju už roky používam, keď si chcem na čítanie pred spaním zamotať vlasy do drdola, pozri,“ dodala, obratne si vyčesala vlasy, skrútila ich a paličku nimi prestrčila, takže sa jej účes nerozpustil.
„Viete čo?“ ozval sa ocko, nazerajúc do izby. „Keď vás tak počúvam, neobjednáme si dnes namiesto varenia nejakú čínu?“
„Oci, ako si chceš objednať Čínu?“ nechápala Anka. Nevedela síce presne, aká veľká Čína je, ale tušila, že do ich bytu sa nezmestí.
„Napríklad kung-pao!“ napadlo mamke. „Radšej to objednám hneď.“
„A ja skúsim ten trik s paličkou!“ zaradovala sa Eli a pustila sa do motania svojich dlhých vláskov. Ako motala a motala, zatočila pritom aj prstienkom na svojom prstenníku... A vy už veľmi dobre viete, že to…