Stratené kuriatko

Na jednej veľkej farme sa mame sliepke stratilo jedno z kuriatok. Celý deň si hrabkalo v zemi tak zaujato, že keď nadišiel večer, nablízku už neboli ani jeho súrodenci, ani mamina. Jednoducho – všetci sa dávno pobrali domov a naň celkom zabudli. Popri tom hrabkaní sa totiž zatúlalo príliš ďaleko.

„Ako teraz nájdem cestu domov? Veď ja to tu ešte vôbec nepoznám. A všetko je také obrovské,“ strachovalo sa malé kuriatko, keď vtom zbadalo, ako sa k nemu približuje veľký tmavý tieň. Bol to tieň farmárovho koníka, ktorý sa práve vrátil do svojej ohrady.

„Ako ti môžem pomôcť, drobček?“ prihovoril sa koník vystrašenému kuriatku.

„Ja som sa asi stratilo. Teda určite, a som už veľmi unavené,“ zívlo si ospalo kuriatko. „Celý deň som si hľadalo po dvore maškrty a teraz, keď je už čas ísť spať, som ďaleko od domova. A vôbec neviem, kde môj domov je.“

Koník mu hneď ponúkol pomoc: „Môžeš prespať tu u mňa, v maštali, ak chceš. Miesta je tu až-až.“

Na farme už zavládlo podvečerné prítmie. Svrčky príjemne vyhrávali zvieratkám na dobrú noc, a tak kuriatko súhlasilo. Vošlo do ohrady ku koníkovi a spoločne šli do maštale. Lenže drevená podlaha tam bola mimoriadne tvrdá a chladná.

„A nemáš nejaké mäkkučké a teplunké miestečko?“ opýtalo sa kuriatko.

Koník najskôr len začudovane zaerdžal. „Mäkkučké, teplučké miestečko? Načo by ti bolo?“ nechápavo sa opýtal po chvíli. „Skrátka sa postav tuto do rohu a už spi!“ rázne zavelil, lebo vôbec netušil, že kuriatka nespia postojačky ako koníky a na spánok potrebujú pohodlné a teplé miesto.

Kuriatku sa toto miesto vôbec nepozdávalo, určite by v maštali ani len na chvíľu očko nezažmúrilo, a tak sa radšej vybralo ešte predsa len pohľadať kurín so svojou teplou postieľkou.

Zúfalo sa túlalo po velikánskom dvore a už ledva…