V jednom starom mlyne pri potoku bývalo malé strašidielko menom Bublík. Nebolo zlé a vlastne ani veľmi strašidelné – malo guľaté bruško, veľké uši a smialo sa tak, že to znelo ako bublanie potôčika. Lenže Bublík mal jeden veľký problém. Bál sa tmy.
Videli ste už niekedy strašidlo, ktoré sa niečoho bojí? Asi nie, však? A predsa je to tak. Niektoré strašidlá sa boja ľudí, iné blesku alebo hromu a Bublík sa zase bál tmy. Pre strašidlo je to však celkom nepríjemné. Veď strašidlá sa pohybujú najmä v tme!
Pravdou bolo, že Bublík mal slabý zrak a potme nevidel takmer nič. Všetko sa mu zlievalo do veľkej čiernej škvrny, z ktorej v jeho fantázii vyliezali príšery alebo ktovie čo ešte.
Preto Bublík každý večer rozsvietil všetky sviečky, ktoré našiel. Rozmiestnil ich po mlyne – na poličku, na stôl, dokonca aj do hrnčeka na podlahe.
„Čo keby som zakopol a nevidel si pod nohy?“ mrmlal si.
Raz večer zavítala do mlyna myška Škrabiška. Bola sivá a na zemi ju nebolo veľmi vidieť, len počuť. Bublík sa jej zľakol tak, že vydesene zakričal.
„Čo tu strašíš?“ pískla myška.
„Ja tu práveže nestraším,“ priznal Bublík neochotne.
„Nie? A čo tu robíš?“
„Ja sa tu, prosím pekne, bojím,“ hlesol ticho.
„Ty sa bojíš? A čoho?“
„No predsa tmy. Vylieza zo všetkých kútov, rozťahuje sa vo vnútri aj vonku a ja v nej nič nevidím!“
„Ako to myslíš, že v nej nič nevidíš?“ nechápala Škrabiška. Ona mala aj v tme ostrý zrak. Nejaké príšery ju vôbec nevyviedli z miery. Mačky, to bolo niečo iné. Ale čo tam po nejakej tme.
Bublík si povzdychol. „Keď zhasne svetlo, všetko sa mi rozmaže. Vidím iba tmavú kašu. Neviem, kde sa končí stôl, kde začína stolička, nieto aby som rozoznal…