Ďaleko za mestom, medzi sadmi, lesom a potokom, stál uprostred zeleninového poľa strašiak. Strašil naozaj poctivo. Všetky vrany i zajace sa od neho držali ďalej a radšej si na jeho úrodu nechali zájsť chuť.
Nebáli sa ho však len divé zvieratká. Vyhýbali sa mu aj tie z gazdovstva. Nikto sa k strašiakovi nechcel ani priblížiť. Veď o ňom kolovali také hrozné historky!
„Ja som počul, že ani nevie rozprávať,“ hrkútal holub a povýšene kýval hlavou. „Viem to od kuny.“
„Tomu by som sa ani nedivila. Pozrite sa na neho, aký má roztrhaný kabát a klobúk!“ zabečala ovca, ktorá móde dobre rozumela. Z jej rúna sa totiž plietli svetre a ponožky.
„A keď sa naňho zadívala jedna krava z nášho stáda, zamračil sa na ňu tak škaredo, až z toho stratila mlieko!“ zabučala krava.
„Ach nie! Bolo by lepšie, keby taká mátoha medzi nami ani nebola,“ kotkodákali vydesene sliepky a zhromažďovali okolo seba kuriatka. Nepustia ich ani na minútu z dohľadu.
„Najlepšie bude, keď tým smerom ani nebudete chodiť,“ radil im pes.
Strašiaka to mrzelo. Byť hrôzostrašným bolo predsa jeho prácou. A vykonával ju na jednotku. Ale nechcel, aby sa ho báli aj vo voľnom čase. Keď práve nestrašil, tiež chcel mať kamarátov a baviť sa. Veľmi rád spieval, tancoval a rozprával vtipy. Lenže robiť to všetko sám nestálo za nič.
„Keby ma susedia trochu spoznali, zistili by, že je so mnou aj zábava,“ povzdychol si. Premýšľal, ako si zvieratká nakloniť. Na čaj ani bábovku za ním zrejme len tak neprídu. A keby prišiel on za nimi, zľakli by sa jeho strašidelného vzhľadu. Musí to byť niečo naozaj špeciálne.
„Á, to je ono!“ zaradoval sa jedného rána. Konečne dostal nápad.
Nikomu ho neprezradil. Tajne si vzal papiere, pastelky a nasledujúci…