Strašiak

V jednej malej dedinke, na okraji veľkého kukuričného poľa, stál strašiak. Mal starý klobúk, vyblednutú károvanú košeľu a nohavice, ktoré mu už dávno na steblách sena poriadne nedržali. Bol tam nato, aby svojou prítomnosťou odháňal vtáky. Ale aj keď sa nazýval strašiakom, nebol vôbec strašidelný. Skôr pôsobil smutne.

Strašiaka do poľa postavili v lete, keď kukurica rástla do výšky ako domy a vlnila sa vo vetre. Vtedy sa cítil dôležito, lebo vtáky sa mu zďaleka vyhýbali. No po žatve na neho všetci zabudli.

A tak tam stál sám. Vietor mu rozstrapatil rukávy, dážď vyplavil slamu spod klobúka. Na poli ostala najskôr slama a potom už len hlina.

Prišla jeseň. A s ňou aj Halloween. Bola to neobyčajná noc. Hoci sa už dávno zotmelo, celou dedinou sa ozýval detský smiech. Radosť detí bola taká nákazlivá, že aj strašiak ožil.

Otvoril gombíkové oči, pohol slamenými prstami a zrazu pocítil čosi zvláštne. Túžbu ísť medzi deti, smiať sa a hlavne nebyť taký opustený. Pokúsil sa natiahnuť si drevené ruky, ale veľmi mu to nešlo. Rozsušené hnáty mu vŕzgali a výsledkom bolo len neisté kolísanie.

Neďaleko neho si sadla vrana. Strašiak sa k nej priateľsky nahol, ale vrana vyplašene poskočila a s krákaním odletela preč. Tak to vyzeralo vždy. Strašiaka to veľmi trápilo.

Vtom sa v poslednom dome, hneď na okraji poľa, rozsvietila lampa predo dvermi. Z dvora vyšlo dievčatko. Volalo sa Elka.

Elka bola odmalička veľmi zvedavá. Zbožňovala starodávne knihy, hrdzavé bicykle, roztrhané plyšové hračky aj zabudnuté veci v podkroví. Mala rada všetko to, čo iné deti vôbec nelákalo. Elke sa páčilo, že všetky stariny majú svoj príbeh.

Dnes malo dievčatko na sebe bielu plachtu a tvár namaľovanú nabielo. Na Halloween bolo prezlečené za strašidlo.

Pozornej Elke neuniklo, že v poli sa…