Statočný medovníček

Celý dom bol odetý v slávnostnom šate, z každého kúta sálala vianočná atmosféra. Práve v ten večer mal prísť Ježiško. Všetky sladkosti aj ozdoby mali veľké šťastie, že to mohli vidieť na vlastné oči. Pýtate sa, ako to? Ježiško je predsa plachý a len tak sa neukáže...

Máte pravdu, ale iba pred deťmi. Tie ho skutočne vidieť nemôžu. Ozdôbky, pečivo a ďalšie veci sa však nemusia nikam schovávať ani čakať, aby Ježiška nevyplašili.

Tí, čo to mali tento rok zažiť prvýkrát, počúvali so zatajeným dychom historky starších susedov. Najviac zo všetkých počúval malý zvedavý medovníček. Upiekli ho len nedávno. Nikdy predtým Vianoce neokúsil, a tak sa veľmi tešil.

„Pamätáte sa, ako sa raz vianočné svetielka rozhodli blikať morzeovku?“ nadhodil zvonček so smiechom.

„Alebo na ten večer, keď bola jedna prskavka príliš nadšená a pripálil sa z toho obrus?“ nedala sa zahanbiť forma na vianočku.

„Úplne najlepšie bolo, keď napadlo toľko snehu, že deti mohli jazdiť na saniach priamo z okna obývačky,“ pridala sa misa na šalát.

Rozprúdilo sa rozprávanie o všetkom, čo bude nasledovať. Ako sa rodina zíde pri spoločnom jedle. Ako bude počuť cinkanie zvončeka, zavonia ihličie, ako sa na nebi objavia hviezdičky. A potom to príde! Medovníček sa na tú čarovnú chvíľu veľmi tešil. Ako sem vtrhnú deti a dajú sa do rozbaľovania! Už aby to bolo.

A čoskoro sa ten zázrak naozaj stal. Pod stromčekom zrazu ležala veľká kopa darčekov.

Lenže v tej chvíli sa so škrípaním otvorilo okno! Dovnútra vliezla jedna šmátravá labka, potom druhá a nakoniec sa tam vtisol celý zlodej! V prítmí ho poriadne nebolo vidieť. Využil neprítomnosť domácich a nenásytne vyplienil misku s cukrovinkami. Zhrabol darčeky, podlahu zacapkal čiernymi šľapajami a zmizol. Len malý medovníček mu pritom náhodou spadol na zem a všetko…