Veľké mamutie dobrodružstvo

Vo veľkom múzeu, na lesklom podstavci stál už dva roky mamut. Tento vzácny exemplár našli v zamrznutej zemi na ďalekom ostrove. Keďže sa z neho zachovali kosti, koža, kly aj ďalšie zamrznuté časti tela, v múzeu mu pripravili to najlepšie a najslávnostnejšie miesto.

Odvtedy tam prastarý mamut stál a bol vystavený žiare silných žiaroviek. Vedľa neho sa skvela zlatá ceduľka s jeho latinským menom: Mammuthus primigenius. Každý deň okrem pondelka, keď bolo múzeum zatvorené, okolo neho prešlo aspoň sto užasnutých návštevníkov.

Hlavne tí malí vykrikovali: „Aha, mamííí, slon!“ A rodičia ich opravovali: „To nie je slon, to je predsa mamut!“

Zvedaví ľudia deň čo deň cvakali fotoaparátmi, každý si ho chcel zvečniť na pamiatku. Vidieť ozajstného mamuta, to nie je len tak!

Až jedného dňa nášho mamuta, ožiareného všetkými tými bleskami a svetielkami a žiariacimi očami, niečo náhle osvietilo: cink!

Mamutovi sa zrazu v hlave rozhýbali myšlienky, spomienky a kolieska. Jednoducho ožil. Ale spočiatku sa bál. Nikomu to nepovedal a ďalej iba stál na podstavci – ako socha. Sledoval všetky tie rodiny, usmiate deti a ďalších návštevníkov, ktorí stále opakovali:

„Wau, to je ale slon!“

Mamut sa divil. Čo je to ten slon? Kto to je? Nikdy o zvierati s takým menom nepočul. Na ceduľke bolo predsa jasne napísané Mammuthus. Veľmi sa chcel dozvedieť, prečo si ho mýlia s nejakým slonom.

Až raz v nedeľu pred ním zostal stáť chlapec v žlto-čiernom tričku a nadšene zvolal:

„Aha, mami, mamut!“

Mamutovi bol chlapec hneď sympatický, a tak na neho žmurkol. Nabral odvahu, nenápadne chlapca poštuchol chobotom a pošepkal mu:

„Ššš, prosím ťa, ukážeš mi slona?“

Chlapec na mamuta vyvalil oči. Srdce mu bilo opreteky. Poriadne si zviera obzrel zo všetkých strán, aby sa uistil, že sa mu to len nezdá.

Mamut zopakoval…