Smetiarske auto Rasťo

Bolo skoro ráno, vtáky sotva začali s ospalými trilkami a kohúty mali ešte polnoc. Ale Rasťo už neúnavne brázdil ulicami. Trochu pri tom hrmotal a prášil, ale nik mu to nemal za zlé – Rasťo bol totiž smetiarske auto. Alebo skôr autíčko.

Jeho rodičia, veľké smetiarske autá, mali na starosti celé mestečko a Rasťo im veľmi rád pomáhal. Rodičia nakladali odpad z veľkých kontajnerov, Rasťo z malých odpadkových košov. A veľmi si to užíval. Motor mu spokojne priadol v brušku, Rasťo vysýpal jeden kôš za druhým a deti mu nadšene mávali spoza okien.

Keď Rasťo dokončil svoj ranný okruh, zamieril s plnou korbou odpadu na skládku. Bol už takmer pri hlavnej bráne, keď začul, ako sa tam rozpráva pán správca s ockom.

„Takže prídu nejaké špeciálne autá?“ opýtal sa ocko.

„Tak, tak, budú zbierať plasty a papier zvlášť,“ vysvetľoval pán správca.

V Rasťovi len tak hrklo. Špeciálne autá? Plasty a papier zvlášť? Čo to vôbec je, plasty a papier? Zarazený vysypal obsah korby na určenú kopu a vyrazil do garáže.

Len čo sa k nemu doma pridali mamka s ockom, začal sa Rasťo vypytovať:

„Oci, mami, o akých špeciálnych autách to pán Hlavička hovoril? Odpadky už nebudeme voziť my? Mňa to predsa tak baví!“

Rodičia boli poriadne unavení, koniec koncov, za deň prejazdili celé mestečko krížom-krážom. Nemali preto silu na ďalšie rozprávanie. „Nemusíš si robiť starosti, Rastík, to nič nie je,“ zabručal ocko, ale to mu už padali viečka. Garážou sa rozľahlo hlasné chrápanie.

Rodičia spali, ale Rasťo nevedel zažmúriť oka. Hlavou mu bežali len špeciálne autá a ten záhadný plast a papier.

Na ďalší deň vstával Rasťo unavený a mrzutý. Cestou z garáže namiesto pozdravu len niečo otrávene zamrmlal. Potom sa vydal na svoj obvyklý okruh. Ale čo to? Na každom rohu…