Škrupinkové pivo

Všetci ľudia v Írsku veľmi dobre vedia, čo sú to podhodenci. Oddávna sa totiž stávalo, že škriatkovia alebo víly mali vo zvyku občas vymeniť malé dieťa za jedno zo svojich vlastných. Možno preto pani Sullivanová nebola až taká prekvapená, keď v to ráno podišla ku kolíske…

Celé sa to muselo udiať počas noci. Tam, kde predtým ležal jej chutnučký modrooký chlapček, bolo teraz čosi scvrknuté, vysušené a zvráskavené. To čudo malo veľké, tmavé okále, a len čo zbadalo pani Sullivanovú, dalo sa do plaču a kriku. Narobilo veru taký hurhaj, až sa tam razom zbehli všetci susedia, aby zistili, čože sa to u nej deje. Ale hneď ako zazreli to zvláštne stvorenie, všetko razom pochopili.

„Nie je to zas až také zlé, pani Sullivanová. Vášho chlapčeka majú zaiste víly, a ony sa už o neho pekne postarajú,“ utešovali usedavo plačúcu matku. Dali jej tiež množstvo rád, ako treba s dieťaťom víl naložiť, no jedna bola horšia než druhá. Niekto dokonca povedal, že ho treba hodiť do pece; druhý zas namietal: nie nie, treba mu odštiknúť nos; a ďalší zase navrhol, že by ho mali prosto nechať vonku na snehu.

Ale pani Sullivanová mala dobré srdce, a hoci aj ona verila tomu, že je to dieťa víl, nechcela tej bezbrannej bytosti nijako ublížiť. Aj keď to malé stvorenie bolo vráskavé ako sušené hrozienko a chudučké ako jej malíček. Ale predsa len sa trošička podobalo jej chutnučkému chlapčiatku. A tak sa rozhodla neskriviť mu ani len vlas na hlave.

Jedného dňa však pani Sullivanová na ceste na kohosi natrafila, a nebol to nik iný než slávna liečiteľka – Sivá Helena. Sivá Helena dostala svoju prezývku preto, lebo vždy bola od hlavy až po päty odetá v sivej farbe. Ešte aj oči, ba aj topánky mala sivé. Dokázala ale…