Kráľ Midas a oslie uši

Možno sa ešte pamätáte na kráľa Midasa. Áno, na toho, ktorý dokázal obyčajným dotykom všetko premeniť na zlato. Keď napokon zistil, že mať ruky, čo všetko zmenia na zlato, nie je žiadna výhra, začalo mu bohatstvo pripadať zbytočné.

Predtým by si nedokázal ani predstaviť vyjsť von bez svojej zlatej koruny alebo kráľovského rúcha. Veď by si ostatní mohli pomyslieť, že je len obyčajný človek, a to by kráľ nikdy nedopustil. Teraz však svoju korunu aj kráľovský plášť často odkladal a odchádzal do lesov len v jednoduchom, pohodlnom odeve. Túlal sa po nich, načúval spevu vtákov a pozoroval všetku tú krásu.

„Živá príroda je taká krásna a mocná! Nič sa jej nevyrovná, ani zlato, ani drahé kamene,“ hovoril si.

Jedného dňa sa kráľ zatúlal ďalej, než mal vo zvyku. Prešiel hlbokým lesom, vyškriabal sa na neznámy kopec a na jeho úplnom vrchole natrafil na boha slnka Apolóna. Súťažil tam práve v speve s bohom pastierov Panom.

Midas sa usadil obďaleč a počúval spev oboch bohov. Keď skončili, ich rozhodca, ktorý tiež pozorne načúval, určil ako víťaza Apolóna. Na krk mu zavesil vavrínový veniec a poklonil sa mu.

Kráľ Midas nemohol uveriť vlastným ušiam.

„Veď Pan spieval oveľa lepšie! Rozhodca nie je spravodlivý!“ vyhŕkol bez rozmyslu a skočil medzi zúčastnených.

Rozhodca si ho všimol až teraz a spýtal sa ho:

„A kto si ty, aby si posudzoval spev bohov?“

„Som kráľ Midas,“ odpovedal prudko, „a mám uši ako každý iný. Počul som, že Pan bol stokrát lepší ako Apolón. Výsledok je nespravodlivý!“

„Zadrž, Midas, ja som tu rozhodca. Nepoznáš pravidlá ani podmienky,“ snažil sa s ním zmierlivo dohodnúť.

Lenže kráľ nechcel pripustiť, že by mohol mať pravdu niekto iný.

„Veď to bolo jasné! Každý to počul! Pan bol lepší!“

Rozhodca sa ešte raz nadýchol a pokojným,…