Škola magického bubna 2: Boto

Hlboko v pralese, tam, kde sa slnko len sťažka prediera cez husté koruny stromov, leží ukrytá škola, ktorú pozná iba pár vyvolených. Školu magického bubna vedie múdry Pajé Iru, šaman a strážca prastarých tradícií. Každý deň učí deti o pralese, jeho tajomstvách a bytostiach, ktoré ho chránia. A keď treba, čarovným bubnom Tupã privolá pomoc.

To ráno sa v škole magického bubna začalo ako obvykle. Deti najskôr len tak poskakovali a naháňali sa. Ale keď zbadali svojho učiteľa, zhromaždili sa okolo neho.

Pajé Iru prehovoril. Jeho hlas bol tichý a mierny, ale nikto sa ho neodvážil prerušovať. Mali sa totiž rozprávať o rieke a všetkých žiakov to veľmi zaujímalo. Hádam každý si už bol v rieke zaplávať, staval tam hrádze alebo chytal do rúk malé rybky.

„Voda je srdcom džungle,“ povedal Pajé Iru a rukou ukázal smerom k blízkej rieke. „Je to najdôležitejšia cesta pre mnoho živočíchov. A zároveň zdroj života v pralese. Ale čo ak sa niekto správa k rieke neúctivo?“ opýtal sa zrazu rázne.

Pedro sa zamračil: „Minulý týždeň som videl, ako niekto vyhadzuje odpadky do vody. Všetci vieme, že sa to nesmie!“

Pajé Iru si povzdychol. „Stále sa nájde niekto, kto to asi nevie. Vtedy musí prehovoriť samotná rieka. Aby sa pred hlúpymi ľuďmi bránila!“

Učiteľ vzal do rúk svoj čarovný bubon Tupã a začal pomaly bubnovať. Rytmus spočiatku pripomínal jemné vlnky, ktoré sa rozbiehajú po vodnej hladine, ale postupne zrýchľoval, až sa búril ako vodný vír pod haťou.

Z rieky sa náhle zdvihla hmla a z vody vystúpila tajomná postava. Bol to Boto – ružový delfín. Na súši sa premenil na vysokého muža s hlbokými očami, ktoré žiarili ako rieka pod mesačným svetlom.

„Som Boto. Kto ma to volá?“ prehovoril hlasom pokojným ako prúd rieky.

„Potrebujeme tvoju pomoc, Boto,“…