Kvapka

Dnes bol riadne daždivý deň. V prvej triede sa skončilo vyučovanie a deti utekali ozlomkrky cez kaluže domov. Iba Janka sa trošku pozabudla v šatni, pretože nemohla nájsť svoj dáždnik.

Mamka jej ráno doma dohovárala: „Janka, nezabudni si dáždnik. Dnes to vyzerá na dážď.“

Dáždnik však zostal zabudnutý doma. Janka sa tak voľky-nevoľky pobrala domov v najväčšom lejaku. Prebehla len pár krokov a už bola celá premočená. Rýchlo sa preto skryla pod najbližšiu striešku a dúfala, že tam prečká aspoň najsilnejšiu búrku.

„Ten dážď je ale otravný,“ zahundrala si len tak sama pre seba. „Prečo vôbec musí pršať?“

Vtom jej na nos spadla kvapka zo striešky. Ostala jej sedieť na nose rovno pred očami. Janka na ňu zaškúlila. Zdalo sa, že kvapka mala malú tváričku, drobné, veselé očká a aj ústočká, ktoré vzápätí začali rozprávať:

„Prečo nemáš rada dážď?“ opýtala sa kvapka.

Janka sa od prekvapenia mykla tak, až sa kvapka skotúľala a kvapla jej rovno do dlane. Dievčatko zdvihlo dlaň k očiam a zvedavo si kvapku prezeralo.

„Ty si hovoriaca kvapka!“ žasla Janka. „To je úžasné!“

„Zrazu sa ti ten dážď nezdá taký hrozný, však?“ zachichotala sa kvapka.

Janka si vzdychla a striasla sa. „Práveže zdá! Pozri, ako som zmokla. Keby nepršalo, mohli sme sa už dávno hrať s kamarátmi na ulici.“

„Ale, ale,“ napomenula ju kvapka. „Nemysli len na seba. Kvapky ako ja predsa polejú kvety, trávu aj stromy. Uhasia tiež smäd zvieratkám a vtáčikom. Dážď predsa prináša život!“

„Prečo je dážď pre ľudí dobrý?“ namietala Janka. „My predsa dažďovú vodu nepijeme.“

„Takú vodu, čo padá rovno z oblohy, veru nie,“ priznala kvapka. „Ale vieš, čo sa s kvapkami deje potom? Kvapky, ktoré dopadnú na zem, sa do nej vsiaknu. Nájdu si cestičku štrkom či pieskom a prečistia sa. Dostanú sa…