Rýchlik gepard

Po africkej savane sa kedysi preháňal jeden výnimočný gepard. Gepardy sú od prírody veľmi rýchle zvieratá, ale tento konkrétny, Pepe, bol zo všetkých najrýchlejší. Už ako mláďatko každého hravo predbehol a mamičke ušiel, kým stihla zažmurkať. Chvíľu bol tu a hneď zas tam. Utekanie bolo jednoducho jeho život.

„Ty si ale pán. Taký rýchlik sme ešte nevideli,“ chválil Pepeho každý, kto ho stretol, a ten sa predvádzal veľmi často a rád. Na svoju povesť bol hrdý a snažil sa jej robiť česť. Preto začal časom nielen rýchlo behať. Naučil sa rýchlo hovoriť, rýchlo jedol aj spal. Všetko musel robiť rýchlo. Stále sa len ponáhľal, aby o ňom niekto náhodou nepovedal, že je pomalý. To by sa od hanby vari pod zem prepadol.

Na prvý pohľad to môže vyzerať jednoducho, ale sústavne sa náhliť nie je len tak. Prináša to so sebou aj isté nepohodlie. Skúste si napríklad rýchlo čistiť zuby, rýchlo sa pohrať s kamarátmi, čo najrýchlejšie si prezerať knižku či postaviť bábovku z piesku. Asi to nebude stáť za veľa. Niektoré veci si treba vychutnať, aj si trochu oddýchnuť, skrátka na ne treba mať čas. Lenže gepard Pepe ho nemal.

Naháňal sa a naháňal. Keď išiel s priateľmi na zmrzlinu, neprestajne ich pobádal, aby lízali rýchlejšie. Keď hrali šach alebo dámu, chcel mať za dve minúty dohrané, preto súperov napomínal, aby im ťah netrval tak dlho. Ostatné zvieratá sa mu nakoniec radšej začali vyhýbať. Z jeho zhonu boli samy nervózne.

A namiesto chvály zrazu Pepe počúval niečo iné: „Spomaľ trochu, kamarát. Takto to ďalej nejde. Sadni si v pokoji pod strom. Vypi si limonádu.“

Ale vari sa to dalo? Spomaliť sa Pepe nikdy nenaučil. Ako pomalý gepard by bol všetkým iba na smiech. Aspoň si to myslel.

Lenže jeho telo toho malo…