Tam, kde býva severný vietor, panuje mimoriadne kruté a chladné počasie. A preto len malá hŕstka ľudí nabrala odvahu postaviť si tu svoje skromné príbytky, v ktorých nažívajú jednoducho a v spojení s prírodou. V jednom takomto domci žil aj Olaf so svojou starou matkou. Večer čo večer pri sviečke počúvali, ako severák vonku vyčíňa, až kým nezaspali. Takto ich divoký vietor uspával už dlhé roky.
Jedného večera však Olaf zle zatemnil okno na ich drevenom domčeku. Vietor už síce hodne trieskal okenicou, ale obaja spali tak tvrdo, že sa na ten hluk ani jeden z nich nezobudil. Až keď ráno vstali, zistili, že severný vietor im z komory vyfúkol všetko jedlo, čo mali, a zobral ho so sebou ďaleko až za Severný pól.
Olaf sa teda poriadne naobliekal, a vybral sa za vetrom, aby mu vrátil späť všetko jedlo, čo im v noci vzal. Aj cez deň v krajine vládla ukrutná zima, a pri každom kroku mu sneh pod nohami vŕzgal. Osamelý pútnik sa predieral snehovými závejmi dlhé hodiny, až napokon k večeru dorazil do malej osady. Rozhodol sa, že si tu trochu oddýchne a prespí v miestnom pohostinstve. Už zvonka počul štrngotanie tanierov a príborov, a aj on veru poriadne vyhladol po namáhavej ceste. Keď sa dobre najedol, uložil sa blízko pece na huňatú kožušinu, a zakrátko v teple, pri praskajúcom dreve v ohni, tvrdo zaspal.
Na druhý deň ráno sa opäť pobral na dlhú cestu za severným vetrom, až dorazil k obrovskej diere v ľadovci. Hneď vedel, že je už v cieli, pretože z ľadovej jaskyne sa ozýval známy zvuk vetra. Vybral sa teda hlbšie do jej útrob, a na samotnom konci konečne našiel severný vietor.
„Milý vietor, vráť mi, prosím, všetko jedlo, čo si zobral zo starej drevenej chatrče. Boli to naše zásoby na celú…
