Za oknom sa začalo zmrákať a Matejovi sa pri pohľade na zapadajúce slnko značne pokazila nálada. Aby aj nie. Už týždeň nemohol poriadne zaspať. Snažil sa, ako to len šlo. Na hodinách telesnej výchovy poctivo cvičil a po škole ešte hrával futbal alebo jazdil na kolieskových korčuliach. Do postele chodil včas, často ani nečakal, kým ho tam ocko pošle. Pred spaním nejedol ťažké jedlá, nesledoval televíziu. Hudbu počúval iba upokojujúcu a nehral počítačové hry. Pil výlučne nesladený harmančekový čaj. V izbičke zaťahoval závesy a nechával otvorené okno, no napriek tomu všetkému nie a nie zaspať.
Blížila sa ďalšia noc a Matej tušil, čo sa bude diať. Ako každý večer posledného týždňa si aj dnes vyčistil zuby, rozsvietil lampičku, schúlil sa do veľkého pohodlného kresla a pustil si rozhlasový príbeh na pokračovanie. Len čo mu začali klipkať oči, zhasol, zavŕtal sa do periny... a potom čakal. A čakal... ale márne. Celú noc bude vyzerať svoj sen, ktorý nepríde. Matej vedel, že ráno vstane unavenejší, ako bol večer. Už len predstava ďalšej pokazenej noci ho napĺňala bezmocnosťou a zlosťou. Ach jaj!
Ocko si všimol, ako jeho syn okolo seba nahnevane máva zubnou kefkou.
„Matej, ak sa budeš rozčuľovať, naozaj nezaspíš!“ upozornil ho.
„Keď ja už neviem, čo mám robiť, oci…“ zamrmlal chlapec a div sa nerozplakal.
„A čo tak si niečo prečítať? Za celý týždeň si to predsa ani raz neskúsil. Viem, že si na čítanie nikdy veľmi nebol, ale možno práve preto ťa uspí. A ak nie, aspoň by si sa pritom mohol zabaviť. Poď, nájdeme ti niečo pekné, v knižnici mám veľa dobrodružných knižiek!“
Otec svižným krokom odbehol do pracovne. Za okamih sa vrátil a s úsmevom mával na Mateja tenkou knihou s farebným obalom.
Chlapec jeho nadšenie ani trochu nezdieľal.…
