Spriatelený zošit všetkých možných predmetov

Janko bol školák ako každý iný. Písal si vzorne poznámky, ale ich obsah ho veľmi nebavil. Len čo prišiel domov, začal sa hrať s vláčikmi a na školu si ani nespomenul. Preto sa často stávalo, že si nejaký zošit doma zabudol.

Jeho mamička už bola zo synčekovej neporiadnosti zúfalá, a tak vymyslela šikovné opatrenie. Vzala lepidlo a spoločne zlepili všetky zošity k sebe do jednej veľkej knihy. A Janíčko mal po starostiach.

Keď si učiteľka v škole všimla Jankov vynález, povedala s priateľským úsmevom: „Ty tu máš slovenčinu, matematiku aj prírodopis, to je taký tvoj zošit spriatelených predmetov, však?“

Ale Janko ani pani učiteľka netušili, ako ďaleko boli od pravdy. Každý večer, keď chlapec odložil svoj veľzošit na nočný stolík, sa spriatelený zošit premenil na bojisko.

„Mohla by si mi vysvetliť, prečo máš o dve strany poznámok viac než ja?“ zlostila sa slovenčina.

„Bo som dôležitejšia,“ odfrkla si matika.

„Lebo, nie bo,“ opravila ju slovenčina. „Načo ti bude počítanie, keď nenapíšeš správne odpoveď na slovnú úlohu?“

„Hello,“ ozvalo sa zrazu. „So mnou môžu ľudia hovoriť po celom svete, takže sa veľmi nevyťahuj, slovenčina,“ pripojila sa angličtina.

„Jazyk počítačov je najsilnejší,“ vstúpila do konverzácie informatika.

„Ty si tu tiež? Z ktorého krovia si vyliezla?“ opýtal sa prírodopis.

„Spomínal niekto krovie?“ vydýchol vyčerpane telocvik. „To ja som si cestou urobil zopár kotrmelcov cez stránky.“

„Telocvik, ty si ten najzbytočnejší predmet. Len nám zaberáš miesto, ostatné deti si ťa ani nepíšu,“ oborila sa naň slovenčina.

„Janko si ma píše, lebo chce, a nie pretože musí, ako teba.“

„Upokojte sa, zdieľame spolu predsa jeden zošit, a preto musíme zapracovať na dobrých vzťahoch,“ uzavrela to občianska náuka.

Rozsvietilo sa svetlo. To Janko vstal a odišiel z izby.

„Čo ak nás počul a teraz to ide…