Ako sa dá kúpiť vôňa

Bol raz jeden úbohý žobrák. Nemal zhola nič, len obnosené háby na sebe, a deň čo deň žobral pri bránach mesta, aby mal aspoň čo do úst vložiť.

Dnes ráno mu akýsi dobrý človek podaroval kus chleba. Žobrák sa mu vrúcne poďakoval a stisol chlieb v rukách. Ach, ako rád by si k nemu niečo zahryzol! Začal fantazírovať: možno kúsok voňavého syra alebo smotany, možno hlt hustej polievky. A keby mal ozaj šťastie, azda aj kúsok pečeného mäsa!

Žobrák sa nakoniec rozhodol, že sa prejde uličkami mesta. Možno sa niekto nad ním zľutuje a dostane niečo k chlebu pod zub.

Na rohu stál hostinec, nuž chudák zamieril rovno k jeho dverám a skromne poprosil o almužnu.

„Nič pre teba nemáme, prac sa preč!“ osopil sa naňho hostinský v snahe odohnať ho ako otravnú muchu.

Nešťastný žobrák sa otočil a zašiel za roh, keď tu zrazu zacítil omamnú vôňu polievky. To bolo niečo! Pozrel sa hore a všimol si, že rovno za oknom hostinca sa vo veľkom hrnci na ohni varí hustá, korenená tekutina.

Žobrák zdvihol svoj kúsok chleba bližšie k oknu – dúfal, že voňavá para stúpajúca z hrnca doň aspoň trochu nasiakne a dodá mu štipku chuti.

Vtom ho ktosi pevne chytil za ruku. To sa nad žobrákom týčil hostinský s tvárou skrivenou od hnevu: „Ty kradneš našu polievku! Darebák!“

„Ale ja som nič nevzal,“ bránil sa žobrák. „Len som voňal paru z polievky, ktorá prenikala cez okno sem na ulicu.“

„Tak za tú vôňu musíš zaplatiť,“ nedal sa hostinský.

Žobrák však nemal ani halier. Rozzúrený hostinský ho teda zdrapil a odvliekol pred kádiho, mestského sudcu.

V tom čase slúžil ako sudca práve Nasreddin Hodža. Keď pred neho tí dvaja predstúpili, trpezlivo si vypočul najprv hostinského sťažnosť a…