Rozprávka o pohánke

„Keď sa niekedy budete prechádzať popri poli, môže sa stať, že zbadáte úplne obhorenú pohánku, ktorá na ňom kedysi rástla. Akoby cez ňu prešiel plameň a celú ju spálil. To je od blesku,“ rozpovedal jeden starý farmár. „Teraz vám vyrozprávam, ako sa to vlastne stalo, pretože tento príbeh mi raz povedali vrabce, ktoré to vraj majú od jednej starej vŕby,“ dodal farmár.

Tá vŕba rástla dlhé roky pri jednom veľkom poli. Bola už načisto bútľavá a z trhlín vyrastala tráva a ostružiny. Jej previsnuté konáre siahali až po samú zem a obrastené zelenými lístkami sa podobali na dlhánske zelené vlasy. Nuž a na tom poli rástli rôzne obilniny: raž, jačmeň, ovos, ale aj majestátna a hrdá pohánka. A vždy, keď sa ponad pole preháňal silný vietor, steblá všetkých obilnín sa krásne vlnili. Len povýšenecká pohánka odmietala skloniť svoju hlavu a zo všetkých síl sa snažila, aby s ňou vietor ani len nepohol.

„Som najkrajšia zo všetkých obilnín. Dokonca mám krajšie kvety než jabloň. Nebudem predsa skláňať hlavu pred akýmsi vetrom,“ zvykla hovoriť.

„Vari poznáš nejakú rastlinu, ktorá je odo mňa krajšia?“ opýtala sa pohánka starej vŕby.

Vŕba ticho zašumela a po chvíľke odvetila: „Isteže poznám.“

„Ty hlúpy starý práchnivý strom! Si taká stará, že ti už rastú zelené vlasy na hlave,“ poznamenala pohánka so smiechom.

Zakrátko však prišlo veľmi zlé počasie. Mraky sa hnali z každej strany. Vietor dul ako nikdy predtým. V diaľke bolo vidieť blesky a čoskoro sa nad poľom ozval aj prvý dunivý hrom. Všetky poľné kvety naokolo rýchlo sklonili svoje hlávky, aby sa uchránili pred tým nečasom. Len hrdá pohánka naďalej tvrdohlavo vyhlasovala, že ona nebude pred nikým skláňať hlavu, hoci dážď už tuho bičoval celé pole.

„Skloň hlavu, skloň hlavu!“ kričali na ňu všetky kvietky.

„Prichádzajú silné blesky, spália ťa na uhoľ!“ vykríkla vŕba.

Lenže…