Prosíme, nekŕmte čajky

Vo veľkom zelenom parku na okraji malej dedinky sa po chodníku preháňala veľmi hladná čajka. Hľadala si niečo pod zub.

Vtom na lavičke zbadala správkyňu parku, ako si na čomsi pochutnáva. Chrum! Mňam! Mľask!

Čajka sa k nej opatrne priblížila.

Hranolčeky! Mňam! Správkyňa parku sa o ne iste rada podelí – veď ich má na kolenách plné vrecúško.

„Daj hranolček,“ zaškriekala čajka. „Daj! Daj! Prosííím.“

„Nie,“ odsekla správkyňa.

„Prečo nie?“ začudovala sa čajka.

Správkyňa parku ukázala na neďalekú tabuľu s nápisom: Prosíme, nekŕmte holuby!

„Ale ja nie som holub,“ povedal vták a hrdo vypäl hruď, „ja som čajka. Veľmi, veľmi hladná čajka.“

Správkyňa pokrčila bucľatými plecami. „Holub či čajka,“ prehodila, „v tom nevidím žiadny rozdiel. A teraz sa prac preč! Toto sú moje hranolčeky a ja sa o ne nebudem deliť ani s holubmi, ani s čajkami.“

Čajka sa smutne odšuchtala preč. Šuch. Šuch. Šuch. Šuch.

Správkyňa sa uškrnula a ďalej sa napchávala hranolčekmi.

Prešlo niekoľko minút a čajka bola späť. K chvostu mala priviazanú kefu a sadla si vzpriamene, aby napodobnila veveričku.

Niekoľko veveričiek ju nádejne sledovalo z diaľky a čakalo, čo sa bude diať.

„Môžem dostať hranolček, prosím?“ spýtala sa tá veveričko-čajka.

„Nie!“ odvetila správkyňa hrubo.

„Prečo nie? Som veverička a som veľmi, veľmi hladná. Nie som čajka. Prosím, môžem si dať jeden hranolček?“

„Nebuď smiešna,“ vyprskla správkyňa. „Veď jasne vidím, že si čajka, len máš na chvoste priviazanú kefu. Je to jasné ako facka. Aby si vedela, ja vidím všetko, čo sa v parku deje. Mám na to talent a mám veľmi bystrý zrak. A teraz sa pakuj. O svoje jedlo sa nebudem deliť ani s holubmi, ani s čajkami, ani s veveričkami.“

Čajka odcupkala preč. Hop, cup, cupity, cup.

Správkyňa sa zamračila a…