Naiá a mesiac

V jednej z dediniek v dažďovom pralese raz žilo malé dievčatko menom Naiá. Malo sedem rokov, vlasy a oči čierne ako noc a úsmev žiarivý ako deň. Naiá a celá jej rodina sa naučili milovať prales so všetkým, čo k nemu patrí. Vedeli, že každé zviera a rastlina v ňom sú dôležité. Vedeli, že zem je matkou ich ľudu a že sú deťmi riek.

Naiá mala prales rada za každého počasia, slnečného i daždivého. Ale najviac zbožňovala jeho jasné noci. V tme jej pripadal nádherný. Uprostred noci zaostrovala svoje malé očká, aby zahliadla zvieratá, ktoré ju napĺňali zvukmi.

Boli to najmä nočné vtáky ako sovy a lelky. Tmou sa ozýval aj sladký spev slávikov a nesmelé štebotanie vtákov zvaných potu, ktoré sa miešalo s nočnými vôňami.

Naiá bola nadšená z tmavej džungle, nočných zvierat, čo sa ňou zakrádali, i hviezd nad hlavou. Najradšej mala noci, keď bol mesiac v splne. Vtedy sa zdalo, že okrúhly striebristý mesiac svojou modrastou žiarou vyháňa z oblohy tmu. V jeho svite sa dali rozoznať siluety a tiene pohybujúcich sa zvierat. Mesiac v splne, ktorý sa odrážal vo vodách rieky, kraľoval noci svojou krásou.

Domorodé dievčatko fascinoval stále viac a viac. V jej očiach bol taký očarujúci, až sa z času na čas nahlas zastrájala: „Keď budem veľká, vezmem ten mesiac z oblohy. A nechám si ho iba pre seba! Tak veľmi ho zbožňujem.“

Ako bolo zvykom, takmer každý večer sa deti z jej kmeňa po jedle zhromaždili okolo ohňa v strede osady. Posadali si k starším, aby sa s nimi porozprávali a vypočuli si od nich pradávne príbehy svojho ľudu.

V jeden taký večer sa malá Naiá usadila vedľa svojho deduška. Rozhodla sa prezradiť mu svoje plány s mesiacom. V strede kruhu praskal oheň a schovával jej…