Prečo tekvice nerastú na stromoch

Bol nádherný horúci deň. Aby unikol spaľujúcemu slnku, Nasreddin Hodža spokojne ležal v tieni vysokého orecha a odpočíval.

Vlastne odpočívalo iba jeho telo. Jeho myseľ neustále pracovala, tak ako sa na veľkého učenca a mudrca patrí. Nasreddin sa pohrúžil hlboko do svojich myšlienok. Zadíval sa do koruny mohutného stromu a začal premýšľať o božej múdrosti.

„Boh je skutočne všemohúci a najmúdrejší zo všetkých. Ale prečo stvoril taký obrovský strom ako tento, aby na ňom rástli len drobné oriešky? Bolo to od neho naozaj múdre? Načo je vlastne ten kmeň taký hrubý a konáre také mocné? Úplne zbytočne!“ zhodnotil Nasreddin.

Rozhliadol sa okolo seba a v diaľke zazrel pole. Povedal si: „Iste by bolo múdrejšie, keby rástli na stromoch napríklad tekvice. Veď tie teraz rastú na tenkých výhonkoch, ktoré sa pod ich váhou celé prehýbajú. Veru, bolo by omnoho lepšie, keby orechy rástli na jemných výhonkoch a tekvice na veľkom, silnom strome.“

Netrvalo dlho a myšlienky sa mu rozutekali. Nasreddin pomaly privieral oči a tieň jemne sa vlniaceho lístia ho ukolísal k spánku.

Odrazu však – buch! Čo to? Jeden z orechov spadol zo stromu a udrel Nasreddina rovno do čela!

Mudrc sa okamžite prebudil a pošúchal si boľavé miesto. Keď pochopil, čo sa stalo, pokrútil hlavou a obdivne zvolal:

„Chvála Bohu! Skutočne je najmúdrejší! Veď keby bol svet stvorený podľa mojej múdrosti, teraz by mi zo stromu nespadol na hlavu orech, ale tekvica. To by bola pohroma!“