Krivý strom

Bol raz jeden hustý les plný všakovakých stromov. Niektoré hrdo rástli do výšky, vysoké a vzpriamené. Iné sa pýšili bohatými, širokými korunami, nádhernými kvetmi či plodmi. Každá prechádzka v tieni týchto majestátnych stromov bola pre lesné zvieratá potešením.

Len jeden strom hlboko v lese vyzeral celkom inak než ostatné. Nevedno prečo bol jeho kmeň celý pokrútený a ohnutý. Konáre mu smiešne trčali do všetkých strán, jeden hore, druhý dolu. Tento strom nemal ani peknú korunu, iba neusporiadané chumáče listov. Nevrhal široký tieň, a aj keď zakvitol, tak len niekoľkými skromnými kvietkami.

Stromy v okolí si z neho ustavične robili posmech.

„Pozri, aký si hrbatý!“ pokrikovali naň. „Taký pokrútený nepodarok!“

„Všimni si mňa, aký som nádherný,“ porovnával sa s ním strom, ktorý prezývali „lesný plameň“. Jeho vetvy boli obťažkané ohnivočervenými kvetmi, akým nebolo páru. „Nik nekvitne krajšie než ja. Voniam široko-ďaleko, zlietajú sa ku mne všetky včely aj motýle, všetky zvieratá ma chodia obdivovať. Ale ty? Z teba nie je nič.“

Krivý strom len smutne mlčal.

Potom sa ozval mangovník stojaci obďaleč: „Keby si aspoň mal toľko plodov ako ja! Pozri, aké sú šťavnaté! Aké sú chutné! Ale ty ani rodiť ovocie nevieš.“

Ďalší strom sa chválil, že je najvyšší zo všetkých. Iný zas, že má najširšiu korunu a poskytuje najväčší tieň.

Všetky tieto výčitky krivý strom veľmi trápili. Odvážil sa však len nesmelo šepnúť:

„Bratia stromy, prečo sa mi posmievate? Každý z nás má na tomto svete svoje miesto. Áno, ste vysoké a krásne a obsypané ovocím. A ja sa z toho teším spolu s vami. Nemusíte sa preto povyšovať.“

To však stromy rozosmialo ešte viac. „Nevieš robiť nič iné, len mudrovať! Aby si vedel, si najškaredší strom na svete!“

Krivý strom bol teraz už naozaj nešťastný. Začal premýšľať, prečo len musí…