Páv a žeriav

Pri jednom malom jazere žil páv. Každý deň sa hrdo prechádzal po brehu okolo jazera a keď stretol nejakého iného vtáka, hneď roztiahol svoj nádherný páví chvost. Obrovský vejár plný farieb a vzorov, ktoré sa mihotali v lúčoch slnka, obdivovali všetci, čo žili naokolo. A keď nestretol nikoho, tak zvykol sám seba obdivovať na obraze, ktorý vznikal vo vode. Občas kopol do vody kamienok, aby sa hladina rozvírila, a on videl svoju krásu v pohybe. Časom sa však jeho hrdosť zmenila na namyslenosť a nadutosť. Ostatné vtáky nepovažoval za dostatočne krásne na to, aby s nimi prehodil reč, a už vôbec nie na to, aby sa s nimi priatelil. Všetkých naokolo to poriadne hnevalo, a tak si zaumienili, že si z namysleného páva urobia žart.

Na túto úlohu sa podujal žeriav. Ten bol oproti pávovi vari ten najobyčajnejší vták. Mal vychudnuté telo, šedú farbu a tenké nohy. Nevýraznejšieho vtáka v okolí nebolo.

Prišlo pekné ráno. Vrabce čvirikali a slniečko svietilo. Keď žeriav videl, že páv sa obdivuje v odraze vody a napráva si svoje pestrofarebné perie, vybral sa oproti nemu na malú prechádzku. Keď sa míňali, páv si z neho začal hneď uťahovať.

„Žeriav, prečo niečo so sebou neurobíš? Nechcel by si vyzerať trochu zaujímavejšie? Pozri, aký si nudný a všedný! Farbu máš nevýraznú, chvost zvädnutý a nohy smiešne tenké,” doberal si ho páv s vedomím, že oproti fádnemu žeriavovi musela jeho krása ešte viac vyniknúť.

Lenže žeriav trpezlivo kráčal okolo neho a dokonca sa viackrát vrátil, aby páv prihodil ďalšie uštipačné poznámky. Keď už bolo toho dosť, žeriav sa zastavil a hovorí: „Možno máš to najkrajšie perie na svete a tvoj chvost musí skutočne obdivovať každý, kto ťa stretne. Ale ešte som ťa nikdy nevidel lietať. Možno preto, že tvoje perá sú síce nádherné, ale zároveň krehké…