Pátrači 3. časť: Hradná pečať

Prázdninové dni boli dlhé a plné dobrodružstiev. Súrodenci Jakub a Matúš trávili čas u dedka Ferdinanda na stredovekom hrade. Hoci sa deň čo deň túlali jeho chodbami, stále mali čo objavovať. Dedko mal síce veľa práce so sprevádzaním turistov, ale keď sa naskytla voľná chvíľa, rád sa k vnukom pridal.

Dnes sa chlapci pohybovali po jednej z najstarších častí hradu. Boli práve v podzemnej miestnosti. Súdiac podľa množstva prachu a pavučín ju už dlho nikto nenavštívil. Slúžila len na odkladanie nepotrebných kusov nábytku.

Jakub s Matúšom si zvedavo obzerali niekoľko vyrezávaných stoličiek a starý kamenný stôl. Keď sa Matúš naklonil, v slabom svetle žiarovky si všimol niečo neobvyklé – do povrchu stola bolo vyryté čosi okrúhle. Vyzeralo to ako pečať.

„Jakub, pozri sa na to!“ zvolal a ukázal na vyryté čiary. „Nezdá sa ti, že to vyzerá presne ako symbol, ktorý sme pred pár dňami videli na starých dokumentoch v knižnici?“

Jakub podišiel bližšie. „Myslíš tú pečať rodu, čo tu kedysi vládol?“

„Áno! Tento symbol je rodinnou pečaťou Zuboreckých – ochrancov hradu. Pamätáš sa? Dedko nám hovoril, že ich úlohou bolo chrániť hrad a jeho tajomstvá pred každým, kto by chcel zneužiť svoju moc,“ pripomenul Matúš. Prstami ešte raz pohladil pečať, ktorá bola napriek svojmu veku stále zreteľná.

Jakub si zamyslene poškrabal bradu. „Ako je možné, že sme ju ešte nevideli?“

„Možno... preto, že sme doteraz nikdy poriadne neupratali?“

„Alebo preto, že sa bojíte prachu viac ako tajomstva,“ ozval sa zrazu hrubý hlas odo dverí. Bratia zhíkli a takmer skončili na zemi.

„Dedko!“ skríkol Jakub. „Takmer si z nás urobil históriu!“

Dedko si založil ruky na hruď a s pobaveným úsmevom ich sledoval. „Vy dvaja ste nečítali, že v podzemných miestnostiach občas bývajú... pasce?“

Obaja chlapci zbledli.

„Vravíš pasce?“ Matúš…