Pastierka a kominárik

V jednom starom dome, celkom hore na povale, stál pod zaprášeným zrkadlom staručký stolček. Na tom stolčeku niekto nechal tri figúrky. Prvá bola pastierka, druhý kominárik a ďalší Číňan. Všetci traja boli z porcelánu.

Pastierka mala pozlátené črievičky aj klobúčik, šaty ozdobené červenými ružičkami a v ruke pastiersku palicu. Na tvári jej hral jemný úsmev. Bola skrátka prekrásna! Kominárik, ktorý stál vedľa nej, bol čierny ako uhoľ, ale čistý a upravený ako zo škatuľky. Držal si rebríček a usmieval sa tiež – akoby náhodou priamo na pastierku. Kto by ich však chvíľu pozoroval, vedel by, že to vôbec nebola náhoda. Tí dvaja sa totiž mali už dlho radi.

Do tretice stál na stolčeku starý Číňan, ktorý dokázal kývať hlavou. Tvrdil, že je pastierkin dedko, a že teda môže rozhodovať, koho si vezme za muža. Nedbal na to, že pastierka má rada kominárika. Vyhliadol pre ňu celkom iného manžela.

V najtemnejšom rohu povaly stála staručká skriňa a na nej bol vyrytý podivný muž. Neusmieval sa, skôr sa desivo škeril. Vyzeral vlastne celkom ako čert – mal kopytá, dlhú briadku a na čele dva zvláštne rožky.

„V tej skrini má určite nesmierne bohatstvo,“ vravieval starý Číňan, „to bude muž pre teba!“

Pastierka však protestovala a plakala, takže zo svadby zišlo.

Jedného daždivého dňa jej dedko povedal: „Dnes usporiadame svadbu. Už sme s tým naozaj príliš dlho otáľali!“

A nedal sa obmäkčiť, ani keď plakala ešte usedavejšie než predtým. Pastierka pochopila, že tentoraz to myslí vážne. Rozhodla sa, že to tak nenechá.

Len čo Číňan zaspal, oslovila kominárika: „Milý môj, musím odtiaľto odísť preč. Utečme spolu!“

Kominárik nezaváhal ani na okamih. Nenechá predsa svoju pastierku svetu napospas! „Urobil by som pre teba čokoľvek,“ usmial sa na ňu.

Ale ako sa bezpečne dostať zo…