Indonézska rozprávka
Opica Kančil a vápenica
Neverme všetkému, čo počujeme. Skutočnosť môže byť totiž úplne odlišná. Opica Kančil si vymyslí príbeh o konci sveta, aby jej ostatné zvieratká pomohli dostať sa z jamy, do ktorej neuvážene spadla.
Kedysi dávno žil v malej dedinke kdesi v Poľsku chlapec menom Jacek. Nik ho však nenazval inak ako
Jedného večera sa všetci z dediny zišli pri ohni a rozprávali si
V ten večer bol rad na jednej veľmi starej žene. Hovorilo sa, že zamlada precestovala celý svet a videla veci, o akých sa ostatným dedinčanom ani len nesnívalo. Všetci sa pohodlne usadili, dívali sa do praskajúcich plameňov a žena sa pustila do
„Svätojánska noc je najkratšou nocou v roku. A práve v túto noc vraj hlboko uprostred temného lesa rozkvitá papradie. A nie len také hocijaké! Jeho trblietavý zlatý kvet splní tomu, kto ho nájde, každé želanie,“ usmiala sa starenka
Ostatní dedinčania prestali vnímať tancujúce plamienky a očami jej viseli na perách. Čarovný kvet papradia! Keby len taký dokázali nájsť!
Aj Jacek nadšene načúval. Zaumienil si, že keď príde svätojánska noc, vydá sa také papradie
„Čarovný kvet zmizne s prvým kohútím zakikiríkaním,“ pokračovala starenka, „a nenájde ho len tak hocikto. Strážia ho stromy a všetky lesné bytosti. Objaviť ho môžu len ľudia dobrí a spravodliví. A ešte jedna vec je na kvete zvláštna: kto ho nájde, nesmie sa o získané bohatstvo podeliť s inou živou dušou, inak sa to všetko rozplynie ako para nad
Jacek Všetečník sa už nemohol dočkať svätojánskej noci. Keď konečne nastal ten dlhoočakávaný večer, hneď po zotmení vyrazil do lesa hľadať bájne
Hoci Jacek poznal les ako svoju dlaň, tej…