Príbeh, ktorý vám vyrozprávam, je nesmierne starý. Keby príbehy starli ako ľudia, mal by už vlasy biele ako sneh a vrásky hlbšie než priekopy. Odohral sa vraj za dávnych čias, ktoré si už nikto z nás nepamätá, v starom Grécku.
Kedysi dávno žili na svete ľudia, ale veľa toho ešte nevedeli. Nemali oheň, ktorý by ich zahrial a na ktorom by si mohli upiecť mäso. Netušili, ako sa obrábajú polia, nevedeli si skrotiť zvieratá a dokonca nevedeli ani čítať, písať alebo počítať. Žili v chudobe a modlili sa k veľkým bohom.
Grécki bohovia obývali vysokú a obávanú horu menom Olymp. Páčilo sa im, že ich niekto obdivuje. Zároveň im vyhovovalo, že sú ľudia takí maličkí a bezmocní. Nesiahali bohom ani po členky. Nemali žiadny majetok, takmer nič nevedeli. A bohovia to tak chceli zachovať.
Lenže medzi bohov patril aj Prometeus. Bol to potomok úplne prvých bohov, dobrý a nesmierne odvážny. Ako jediný z bohov sa rozhodol nežiť na Olympe, ale medzi bežnými ľuďmi na zemi. Keď videl, v akej biede ľudia žijú, prišlo mu ich ľúto a rozhodol sa, že im pomôže.
A ako to urobil? Ukradol bohom oheň a daroval ho ľuďom. Naučil ich, ako a na čo ho používať, a nielen to. Ukázal ľuďom, ako obrábať polia, chovať zvieratá, ako stavať domy. Zasvätil ich tiež do tajov čítania, písania a počítania.
Ľudia vďaka novým znalostiam a vedomostiam neuveriteľne vyspeli. Začali byť oveľa nezávislejší a dospelejší. Nejaký čas žili v šťastí a blahobyte. Ale čím lepšie sa mali, tým viac zabúdali na bohov. Prestávali sa ich báť, prestávali ich uctievať, prestávali ich počúvať.
Lenže bohovia boli veľmi pyšné stvorenia a vôbec sa im to nepáčilo. Ten najvyšší z nich, Zeus, sa rozhodol, že za to ľudí potrestá.
„Zošlem na vás…
