Oslia koža

Za devätoro horami a devätoro riekami žil kedysi dávno mocný kráľ. Vo vojne bol udatný, k svojim poddaným láskavý. So svojou rodinou žil v prepychovom paláci.

Kráľovou pýchou boli stajne. Mal kone mohutné aj drobné, biele aj čierne, bujné aj krotké. Jedna vec však všetkým vŕtala v hlave: najčestnejšie miesto v stajniach bolo vyhradené huňatému oslíkovi s veľkými ušami. Len niekoľko zasvätených ľudí tušilo, prečo je to tak. Somárik sa totiž každé ráno otriasol a vytriasol zo seba kôpku zlatých dukátov.

Jedného dňa kráľova manželka ťažko ochorela a žiadny z lekárov jej nedokázal pomôcť. Netrvalo dlho a celé kráľovstvo svoju paniu oplakávalo. Zostal po nej len zarmútený kráľ a ľúbezná dcérka.

Hoci bol kráľ osamelý, odmietol sa znova oženiť. Neveril, že by sa mohol nájsť niekto krajší a múdrejší ako jeho kráľovná. Lenže roky plynuli, kráľ zostarol a kráľovstvo nemalo dediča. Preto sa rozhodol, že vydá svoju jedinú dcéru.

Do paláca sa zišli princovia zo širokého okolia. Kráľ vybral toho najurodzenejšieho a najbohatšieho z nich. Všetci však vedeli, že je to grobian, ktorý len trápi svoj ľud. Princezná sa zľakla.

„Za takého človeka sa predsa nemôžem vydať!“ vzlykala svojej pestúnke na pleci.

Stará pestúnka bola všetkými masťami mazaná a pre princeznú by urobila všetko na svete.

„Nič sa nebojte, moja pani. Otca musíte počúvnuť, ale najskôr mu povedzte, že si vezmete len toho, kto vám prinesie šaty, čo vyzerajú ako belasá obloha. Takúto požiadavku nedokáže nikto splniť.“

Princezná hneď na druhý deň oznámila svoje prianie nastávajúcemu ženíchovi. Ten sa hnevlivo rozdrapil:

„Šaty ako modrá obloha? Hneď zajtra vám ich zložím k nohám! A potom sa stanete mojou ženou!“

Sotva na druhý deň ráno kohút zakikiríkal, doniesli sluhovia princeznej sľúbené šaty. Boli skutočne nádherné – hádam ešte krajšie než skutočná obloha.

…