Opica a klin

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno miesto, na ktorom žilo niekoľko opičích rodín. Opice trávili celé dni tým, že lozili po stromoch, hojdali sa na konároch a najmä vyjedali banány či iné plody. Vždy keď niektorá z opíc objavila nový banánovník, plný chutných a čerstvých trsov banánov, dala vedieť aj ostatným. Samozrejme, že to dávala na známosť hlasným škriekaním.

Neďaleko lesa, ktorý obývali aj tieto opice, začali ľudia stavať veľký chrám. Na jeho stavbe pracovalo množstvo tesárov, murárov a iných zručných remeselníkov. Všetci každý deň od skorého rána pracovali na svojich úlohách. Napoludnie mali zakaždým spoločnú prestávku na obed, a keď sa najedli, pokračovali v práci až do neskorého večera. Takto to šlo deň za dňom už niekoľko týždňov.

Rôzne zvuky zo stavby chrámu bolo počuť až do lesa, takže ich čoskoro začuli aj opice. A keďže opice patria medzi najzvedavejšie tvory, aj teraz boli zvedavé, čo sa to tam deje. Netrvalo dlho a rozhodli sa to preskúmať. Niekoľko z nich popreskakovalo a popreliezalo na mohutný strom, čo bol najbližšie k stavbe, a z výšky sa pozerali na robotníkov, pohrúžených do práce.

Opice najviac zaujali dvaja tesári, ktorí sa len kúsok od nich trápili s obrovským brvnom. Sekali doň už hodnú chvíľu, no stále nie a nie ho preťať.

Odrazu všetci na stavbe prestali pracovať. Nastal čas obeda, a tak aj tesári museli svoju prácu prerušiť. Do mohutného brvna, ktoré bolo iba napoly rozťaté, ešte narýchlo vbili veľký klin, aby sa im drevo opäť nezavrelo. Potom sa aj oni pobrali za ostatnými, aby si po náročnej práci čosi zajedli.

Čochvíľa zostala stavba celkom opustená. Vtedy opice nabrali odvahu a zliezli zo stromu, aby to všetko preskúmali zblízka. Skákali tam okolo brvien a začali sa zabávať s náradím, ktoré ležalo po zemi, a robiť s ním…