O zajacovi a korytnačke

Neďaleko seba bývali zajac a korytnačka. Zajac sa ustavične vychvaľoval, ako rýchlo dokáže behať, a pri každej príležitosti sa korytnačke vysmieval, že je pomalá.

„Ty si azda najpomalšie zviera na svete. Veď ty sa určite ani ponáhľať nevieš,“ hovorieval jej povýšenecky.

Korytnačka sa však jeho rečami nedala nikdy znechutiť a spokojne si pomaličky šla svojou cestou.

Jedného dňa sa títo dvaja opäť stretli a zajac hneď spustil posmešky na korytnačkinu adresu. Tej však už došla trpezlivosť. Vytiahla z panciera svoj dlhý krk a riekla zajacovi: „Dobre, zajac, tak teda urobme preteky. Uvidíme, či prídeš do cieľa skôr než ja.“

Táto výzva zajaca tak veľmi pobavila, že sa od smiechu po zemi váľal. Rehotal sa, až sa za brucho chytal. A keď sa konečne upokojil, korytnačke odvetil: „Takýto vtip som už naozaj dlho nepočul. Ty a preteky? Vážne si trúfaš pretekať so mnou – s takým skvelým bežcom? Ale ako chceš, budeme teda pretekať.“

O pretekoch medzi zajacom a korytnačkou sa šuškalo po celom lese. V deň pretekov sa zbehli takmer všetky lesné zvieratká, lebo takúto nezvyčajnú udalosť nechcelo žiadne z nich zmeškať. Pomohli im s vyznačením štartu i cieľa, určili rozhodcu, zaznel výstrel a preteky sa začali.

Zajac hneď vyštartoval sťa namydlený blesk a korytnačke sa veľmi rýchlo stratil z dohľadu. Celú trať prebehol raz-dva, a keď už videl cieľovú rovinku, začal sa zamýšľať, ako to korytnačke v cieli poriadne spočítať. Rozhodol sa, že ju počká a pred jej očami prvý slávnostne prebehne cieľom. A keďže mal ešte veľa času nazvyš, vybehol si z trate na neďalekú lúku, že si zatiaľ zachrúme čerstvej trávy.

Potom si povedal, že si na tej voňavej lúke aj trochu poleží, keď je už také nádherné počasie. Veď mám ešte kopu času, kým sa tá ťažkopádna korytnačka čo i len…