Požičaný kotlík

Nasreddin Hodža bol v celom meste známy ako veľmi múdry človek a zároveň veľký vtipkár. Ktokoľvek s ním mal do činenia, ešte dlho spomínal na jeho lišiacke nápady.

Jedného dňa sa Nasreddin rozhodol, že uvarí mäso v lahodnej omáčke, aby pohostil svojich priateľov. Na takúto hostinu však nemal doma dostatočne veľký kotlík. Zašiel preto za susedom, či by bol taký láskavý a požičal mu svoj.

„Drahý sused, nič sa neboj, vrátim ti ho hneď ráno.“

Sused mu svoj kotlík bez okolkov požičal. Nasreddin splnil to, čo sľúbil, a už zrána priniesol susedovi kotlík späť.

Keď ho však sused vzal do rúk, prekvapilo ho, aký je ťažký. Nazrel dovnútra – a čo nevidí?

„Drahý sused,“ povedal zarazene. „Veď v mojom kotlíku je akýsi malý hrniec. To musí byť omyl.“

„Ale kdeže, kdeže,“ reagoval Nasreddin s úsmevom. „Práve naopak. Musím ti oznámiť radostnú novinu. Kým bol tvoj kotlík u mňa, narodilo sa mu malé hrnčiatko!“

Sused sa neveriacky díval dovnútra kotlíka. Pomyslel si, že Nasreddin sa musel dočista zblázniť.

Ten však pokračoval: „Bábätko by malo ostať pri svojej matke. Majiteľom jeho matky si ty, takže je správne, aby si si nechal aj dieťa.“

Sused len pokrútil hlavou a viac sa nehádal. Napokon, dostal predsa pekný hrniec zadarmo! Slušne sa teda poďakoval a tešil sa z nového hrnca.

O nejaký čas neskôr Nasreddin Hodža svojho suseda opäť navštívil: „Milý sused, rád by som si ešte raz požičal tvoj kotlík, ak dovolíš. Sľubujem, že ho vrátim včas.“

Sused si pomyslel: Nuž, prečo nie? Možno mi ho vráti s ďalším malým hrncom, tešil sa v duchu.

Ale tentoraz Nasreddin kotlík nevrátil ani na druhý deň, ani na tretí. Uplynulo niekoľko týždňov, kým sa sused konečne osmelil a zašiel k Nasreddinovi, aby ho zdvorilo…