O zachránenej jabloni

Vonku zavládla jeseň. Hrala všemožnými farbami – od mnohých odtieňov zelenej, žltej a oranžovej až po červenú a hnedú. Martinko s obľubou behal po opadanom lístí a rád ho vyhadzoval do vzduchu. Pripomínalo mu to chvíle, keď padá sneh.

Chlapček práve sprevádzal otecka do záhrady a tešil sa, ako sa vo farebnom lístí vyšantí. Pod javorom už ležala kôpka nádherne červených listov a susedova jabloň zas zhodila cez plot listy žlté ako slniečko.

Otecko sa zadíval na zlatú jabloň stojacu za plotom a nahlas uvažoval: „Azda si to sused rozmyslí a nebude chcieť tú jabloň vyrúbať.“

„A prečo by ju rúbal?“ nechápal Martinko. „Veď má také sladké jabĺčka!“ Rád ich koncom leta chrúmal. „A niekoľko konárov trčí až do našej záhrady,“ dodal spokojne.

Otecko si povzdychol. „Obávam sa, že sused to vidí inak. Strom sa za tie roky rozrástol natoľko, že nám ničí plot. Minule, keď som sa s ním o tom polorozpadnutom plote bavil, povedal, že tú jabloň bude musieť vyrúbať.“

„Vyrúbať?“ zopakoval Martinko udivene.

Ocko prikývol. „Myslím, že by bola strašná škoda odprevadiť zo sveta taký krásny, zdravý strom s takými chutnými plodmi. Ľudia niekedy zabúdajú, že by sme mali mať k stromom úctu.“

Martinko tomu nerozumel, a tak vyzvedal ďalej: „A prečo by mali ľudia prejavovať úctu práve stromom?“

„Pretože stromy sú veľmi dôležité,“ odvetil otecko. „Napríklad nám vytvárajú kyslík, ktorý potrebujeme na dýchanie. A dávajú tiež domov a obživu tisícom rôznych zvieratiek. Alebo pohlcujú hluk z okolia. Chránia nás pred ostrým slniečkom aj silným vetrom, zadržiavajú vodu – všetci vieme, aký veľký význam voda má, a práve stromy ju dokážu v krajine zadržať.“

Martinko zaujato počúval. Vôbec si neuvedomoval, koľko toho stromy pre ľudí, zvieratká a prírodu robia a aké sú v našom svete vzácne.

„Spomínaš si, ako…