O vílach

V drevenom domčeku za dedinou žila raz jedna vdova, ktorá mala dve dcéry. Staršia dcéra bola pyšná a prefíkaná a mladšia zas po nebohom otcovi dobrosrdečná a milá. Matka však mala oveľa radšej svoju staršiu dcéru, pretože aj ona bola rovnakej povahy. Z tej mladšej si spravila slúžku, ktorá musela robiť v dome všetku špinavú robotu. Ony dve zatiaľ oddychovali, posmievali sa jej a robili prieky. Jednou z najťažších povinností v dome bolo chodiť po vodu ďaleko k lesu, a tak to musela vždy robiť tá mladšia.

Raz, keď opäť naberala mladšia dcéra vodu zo studne, pristavila sa pri nej stará, úbohá žena a poprosila ju o džbán vody. Dobroprajná dcéra neváhala ani chvíľku a ochotne nabrala starenke vodu. Keď sa žena napila, rozhodla sa mladej žene odvďačiť.

,,Ešte som nestretla takú milú, pokornú a krásnu dievčinu. Vedz, že ja nie som obyčajná starenka. Som víla a odvďačím sa ti tak, že odteraz ti pri každom slove, ktoré vyriekneš, vypadne z úst drahokam.“

Keď sa dievča vrátilo domov, matka jej vynadala, že ide neskoro: ,,Kde toľko trčíš? Kvôli tebe sme nemali z čoho polievku navariť!”

,,Prosím, prepáčte mi, pani matka, nechcela som sa toľko zdržať,” odvetila vystrašene mladšia dcéra a za každým slovom jej z úst vypadol jeden diamant.

Keď to matka videla, hneď vyčarila široký úsmev a pýta sa: ,,Odkiaľže máš všetku tú krásu, dcérenka moja?”

Dievčina bola taká prekvapená, keď počula, ako sa jej matka pekne a milým tónom prihovorila, že jej vyrozprávala všetko, čo sa pri studničke prihodilo.

Matka ihneď vystrojila k studni aj svoju staršiu dcéru a prikázala jej, aby aj ona milo a s úsmevom obslúžila starenu, ktorá si od nej bude pýtať vodu. Staršej dcére to nebolo veľmi po vôli. Robota jej smrdela, a keď si ešte predstavila, že bude musieť obsluhovať akúsi…