Pavol Dobšinský
O dvanástich mesiačikoch
Klasický príbeh o tom, že dobro vždy vyhrá nad zlom. Keď Marušku vyženie zlá macocha v zime do lesa, aby jej nazbierala fialky či jahody, pomôžu jej dvanásti mesiačikovia vďaka svojej nadprirodzenej sile.
Bol raz jeden chudobný človek, ktorý sa živil kopaním priekop. Keď raz kopal priekopu pri kráľovskej ceste, prechádzal okolo samotný kráľ. Ten sa chvíľu na neho pozeral a v duchu si hovorí: ,,Ach, to musí byť ťažká práca, celý deň kopať do tej tvrdej zeme plnej skál. Ten človek musí byť veľmi bohatý, pretože takú ťažkú prácu nemožno len tak za pár grošov robiť." Takto kráľ uvažoval a napokon sa opýtal: „Povedz mi, akú máš plácu za svoju prácu?“
„No, ja dostanem za deň tri groše,“ odvetil mu chudobný človek.
Kráľ prekvapene zdvihol obočie. Nemohol uveriť vlastným ušiam.
„Ako môžeš vyžiť z troch grošov?“ vyzvedal kráľ ďalej.
„Ale kdeže z troch grošov. Keby mi zostali celé tri groše, bolo by mi sveta žiť. Ja z tých troch grošov jeden vraciam, druhý požičiavam a iba z toho posledného žijem,“ vysvetlil pracujúci človek.
Kráľ hútal, hútal, až ho z toho hlava rozbolela, no veru nevyhútal, ako by to mohlo byť, a tak hovorí: „Vôbec tomu nerozumiem, nejde mi do hlavy, ako to myslíš.“
„Nuž, je to jednoduché. Starám sa o svojho otca, ktorý ma vychoval, a ten jeden groš práve jemu vraciam. Pretože keď ma vychovával, tak aj on mne požičiaval. Ďalej mám syna. Druhý groš teda jemu požičiavam, aby mi on potom vracal, keď ja už budem starý a nevládny. No a žijem len z toho jediného groša, čo mi ostane.
„Neuveriteľné,“ šomral si v samom úžase popod nos kráľ. „A ja živím dvanástich radcov a tí si stále väčšiu plácu pýtajú, lebo vraj nemajú z čoho žiť,“ rozhorčoval sa kráľ. „Keď sú takí múdri, nech sa ukážu, či si zaslúžia väčšiu plácu. Dám im hádanku o troch grošoch. Ale ak by prišli za tebou vyzvedať, neprezraď im nič, až kým môj obraz neuvidíš,“ povedal kráľ. Potom…