Ťahal dedko repku

Bol raz jeden dedko, ktorý žil so svojou ženou v malom domčeku s veľkou záhradou. V tej záhrade si zakaždým dopestoval ovocie aj zeleninu od výmyslu sveta.

Jedného dňa, keď už zmizol sneh a príroda sa opäť začínala prebúdzať, vyšiel dedko pred svoj domček, aby sa trochu ponaťahoval a povyhrieval si kosti na jarnom slnku.

Vtom zbadal na zemi semienko. „Ajhľa, aké maličké semienko. Ktovie, odkiaľ ťa sem vietor prifúkol. Nájdem aj tebe nejaké pekné miesto v mojej záhrade. Zasadím ťa a uvidíme, čo z teba vyrastie,“ prihováral sa dedko semienku, akoby to bolo živé stvorenie.

Zašiel s ním k svojim hriadkam a na kraji jednej z nich vyhĺbil do zeme malú jamku. Vložil do nej semienko, opatrne zasypal zemou a pokropil vodou. A už ostávalo len čakať, aké prekvapenie to vietor prifúkol priamo na dedkov dvor.

Počasie bolo prajné a už o pár dní sa spod zeme začalo predierať čosi zelené. Onedlho sa objavili prvé dva malé lístočky. Dedko rastlinku pravidelne polieval a okopával, aby sa jej dobre rástlo. Neustále pritom premýšľal, čo z toho maličkého semienka napokon vyrastie. Rastlinka bola pre neho stále záhadou a ani babka netušila, čo to asi tak môže byť.

K dvom lístočkom sa postupne pridali ďalšie a ďalšie a pod nimi sa objavil veľký biely korienok. A tak už dedko dobre vedel, čo mu vietor privial. V záhrade mu vyrastala repka. Tá rástla ako z vody a z malého korienka onedlho vyrástla repka veľká ako svet.

Nuž a nadišiel deň, keď bolo treba repku zo zeme vytiahnuť. Dedko si vysúkal rukávy, chytil repku za veľké listy a potiahol. No velikánska repka sa v zemi ani len nepohla. Skúsil to teda znova, tentoraz už z celej sily. Poriadne sa zaprel nohami a ťahal, až bol červený ako rak.

„Veď ja…