O nafúkanom nafukovacom krokodílovi

Na brehu jazera bolo veľa detí, rodičov, uterákov, nafukovacích hračiek a opaľovacích krémov. Panovalo horúce leto, svietilo slnko, a tak všetci chceli byť pri vode. Medzi nafukovacími hračkami žiaril doďaleka obrovský jedovato-zelený krokodíl. Bol najväčší zo všetkých hračiek, a preto si o sebe príliš veľa namýšľal.

Na vedľajšom uteráku ležala nafukovacia labuť. Krokodíl zaraz spustil jedovaté reči: „Keby som zahryzol svoje krokodílie zuby do tvojho tenkého labutieho krku, hneď by bolo po tebe!“

Nafukovacia labuť sa celkom preľakla. Našťastie, Tamarka ju už aj vzala so sebou do vody a plávali čo najďalej od jedovatého krokodíla.

Nafúkaný krokodíl sa otočil na druhú stranu, kde ležala nafukovacia lopta. Ihneď zrúkol: „Pcha, si taká malá! Ja som oveľa väčší a mám velikánske zuby! Pozri, aký som strašidelný!“

Lopta sa naozaj zľakla. Ešteže ju práve vtedy Samo zobral preč, aby si ju mohol veselo kopať s kamarátmi.

Keď nafukovacieho krokodíla konečne vzali zaplávať si do jazera, vyceril zubiská na nafukovaciu šišku s polevou a spustil: „Ty... ty nafukovacie jedlo! Nemotaj sa tu popri mne, lebo z teba naozaj odhryznem!“

Ružová šiška sa vyplašila, ale našťastie ju v tej chvíli mamina spolu s Luckou vytiahla z vody do lodičky, takže bola v bezpečí.

Krokodíl si spokojne vychutnával víťazstvo. Doplával až na breh a tam ho hodili do trávy. Lenže v tráve sa ligotal špicatý klinec. Nafúkaný nafukovací krokodíl dopadol rovno naň a zrazu – puk! V nafukovacej krokodílej koži sa urobila malá dierka a hrozivý krokodíl fučal, fučal, až celý vyfučal. Ostal ležať ako placka pri jazere. So sfúknutými zubami už vôbec nevyzeral strašidelne. Stačil maličký klinec a nafúkaný obor už nebol nafúkaný.

Labuť, lopta ani šiška sa už viac krokodíla nebáli. No bolo im ho ľúto.

Našťastie, na brehu jazera mal ktosi pri sebe lepiacu pásku. A tak…