Leto sa chýlilo ku koncu a na kukuričných lánoch sa začali objavovať veľké kombajny. Pomaly zberali tohtoročnú úrodu zlatých kukuričných klasov. Tie sa k sebe nakláňali a šepkali si, ako sa tešia, až budú zozbierané. Žatva je pre ne veľká udalosť, na ktorú sa všetky kukuričné klasy chystajú dlho vopred. Čo len z nich bude tento rok? Upečie z nich babička kukuričné placky alebo sa stanú vločkami či krupicou?
Iba jeden klások na samom kraji poľa neprejavoval žiadne nadšenie. Tam, v tieni čerešní, ktoré lemovali cestu, rástla kukurica Kristínka. Na rozdiel od ostatných bola večne nespokojná a neustále čosi vymýšľala. Ani teraz to nebolo inak.
Čerešňa, v tieni ktorej Kristínka rástla, zaševelila listami:
„Nad čím premýšľaš tentoraz, Kristínka?“
„Už mám dosť tejto tlačenice!“ vyhŕkla kukurica za zvuku blížiaceho sa hučiaceho stroja. „Prečo my kukurice musíme rásť tak nahusto? Tisneme sa tu zrnko vedľa zrnka ako sardinky. Prečo nemôžeme rásť na zemi ako dyne na susednom poli? Alebo na stromoch ako jablká? Preto vymýšľam nový plán – na budúci rok bude všetko inak, uvidíš!“ zvolala odhodlane. Potom ju už so sestrami kukuricami bral obrovský kombajn kamsi preč.
Čerešňa sa začudovala: Aký nový plán? Prečo by chcela viac miesta? A kto to kedy videl, aby rastlina chcela rásť celkom inak, než jej príroda káže? Čoskoro však prestala premýšľať a sama si ešte užívala slnečné lúče.
Slnko po čase vystriedali silné jesenné vetry a dažde a po nich snehové vločky. Počas dlhej zimy stromy i polia odpočívali a trpezlivo čakali. Koľkože to bolo radosti, keď konečne prišla jar!
Onedlho sa na poliach začali objavovať prvé traktory so sejacími strojmi. Čerešňa bola zvedavá, či aj tento rok bude pod jej konármi rásť niektorý druh kukurice. Keď zistila, že áno, veľmi sa zaradovala. Už sa tešila…
