O kŕmidle pre vtáčiky

S príchodom zimy sa v Zimnom kráľovstve objavilo veľa spevavcov. Akoby sa všetky vtáčiky, skrehnuté od mrazu, stiahli do blízkosti dvorov, aby sa aspoň trochu zahriali a naplnili si brušká. Ich spev spríjemňoval deň každému. Aj tomu najmrzutejšiemu človeku zlepšili náladu. Ľudia im za to dávali slnečnicové semiačka.

Ale mrazy boli stále tuhšie. Vtáčikov sa zlietalo viac než minulé roky a nie každému sa ušlo niečo do zobáka. Stolárov syn Emil práve stál pri okne. Pozoroval, ako sa vrabce a sýkorky klbčia o semiačka, rozsypané na zemi.

Vtom dostal nápad: „Čo keby som im vyrobil kŕmidlo?“

Chlapec sa nadšene rozbehol do dielne, kde mal jeho otec odložené náradie. „Budem potrebovať kladivo, klince, hoblík a pílku,“ hovoril si Emil. „S ockom sme už neraz zatĺkali klince, takže to nemôže byť nič ťažké. Zoženiem si pár kamarátov a robota nám pôjde odruky.”

Vybehol von a volal: „Chalani, dievčatá, mám nápad! Čo keby sme sa zavďačili našim vtáčikom a vyrobili im poriadne kŕmidlo?” Kamaráti sa k nemu raz-dva zbehli a jednohlasne sa zhodli na tom, že je to dobrý nápad.

Emil dostal od ocka dovolenie aj cenné rady, ako robiť s drevom. „Ja budem tu vedľa, ak by ste čokoľvek potrebovali, a občas na vás mrknem očkom,“ povedal a nechal deti pracovať.

„Ja chcem pribíjať klince!“ hlásila sa Alenka. „A ja hobľovať!“ pridal sa Alfonz a už bral do ruky hoblík.

„Počkať,“ brzdil ich Emil. „Najprv si musíme nakresliť, ako bude kŕmidlo vyzerať.“

Spoločne spravili na papier náčrt jednoduchého dreveného kŕmidla. Alenka by rada pridala drevené ozdoby a Alfonz zas lomenú striešku. Zhodnotili však, že také zložité veci asi nezvládnu.

Deti najprv opatrne narezali niekoľko drevených dosiek. Práca s pílkou nie je len tak! Potom si pripravili hranoly, ktoré budú držať striešku.…