Vyučovanie v kláštornej škole sa práve skončilo, ale jeden z chlapcov sa nikam neponáhľal. Ostatní žiaci sa rýchlo drali cez dvere von, Johannovi sa však nechcelo.
„Čo tu ešte robíš?“ opýtal sa netrpezlivo učiteľ, mních Michal.
Johann sa rozhliadol po triede. Keď sa presvedčil, že sa ocitol s učiteľom osamote, obrátil sa naňho: „Brat Michal, rád by som sa pozrel do kláštornej knižnice, ak by sa dalo...“
Mních trochu zmätene potriasol hlavou. Bola to veľmi nezvyčajná požiadavka. Máloktoré dieťa prejavovalo záujem o čítanie. Ale brat Michal vedel, že zvedavosť treba v deťoch podporiť. Koniec koncov, prečo by sa chlapec nemohol pozrieť na knihy?
„Dobre teda,“ odvetil mních napokon. „Ale len na chvíľu. Poď so mnou,“ pokynul chlapcovi a vydal sa dlhou chodbou smerom ku knižnici. Celou cestou Johanna poučoval: „Musíš byť obzvlášť opatrný. V kláštore máme veľmi vzácne spisy. Mnohé z nich nikde inde na svete nenájdeš. V žiadnom prípade ich nesmieš poškodiť!“ dodal, keď hľadal na ťažkom zväzku kľúče od dverí.
Johann horlivo odsúhlasil všetko, čo mu brat Michal nakázal, len aby konečne uvidel všetky tie nádherné knihy. Miloval kroniky aj ilustrované biblické príbehy. Ešteže ho otec, bohatý zlatník, mohol poslať do kláštornej školy. Tam Johanna nielen naučili čítať, ale prebudili v ňom aj lásku ku knihám. Občas prehovoril niektorého zo svojich učiteľov, aby ho k nim pustil.
Knihy boli vtedy drahocenným tovarom. Bolo to preto, že každá jedna knižka bola napísaná ručne, písmenko po písmenku. Práve mnísi v kláštoroch knihy krasopisne prepisovali. Ak sa čo i len raz pomýlili, museli začať písať celú stranu odznova. Len si predstavte, napísať takú knihu mohlo trvať niekoľko mesiacov, ale pokojne aj niekoľko rokov! Málokto si mohol knihu kúpiť – keďže ich výroba bola taká prácna, knihy boli nesmierne drahé.
Napriek tomu sa opátovi, ktorý celý…
