Miškovo snehové dobrodružstvo

Bolo nádherné ospalé ráno. Z tichého, ešte do spánku ponoreného lesa sa ozýval len spev vtáčikov vítajúcich jemné lúče slnka. Rozľahlý les vyrástol pred mnohými rokmi a stal sa útočiskom a domovom rôznych lesných zvieratiek. A práve tu, v nore ukrytej za riečkou pod starým dubom, spalo so svojou mamou malé hrdzavé líšťa.

Po chvíli do tejto nory, vystlanej posledným jesenným lístím, nakuklo zubaté zimné slniečko a pošteklilo líščie mláďa na uškách. Malý Miško otvoril nezbedné očká a vyskočil na všetky štyri labky.

„Mami, mami! Vstávaj! Je ráno!“ zvolal a zaboril hlavu do maminho teplého kožúška.

„Ty môj malý šibal, na vstávanie je ešte skoro,“ reagovala so smiechom mama líška. Sotva sa ponaťahovala a zamierila k východu, hrdzavé líšťa sa jej priplietlo medzi nohy a už aj vybehlo z nory.

Vzápätí však prekvapene zastavilo a zadívalo sa nahor. Kým sa dostali z nory, slniečko sa stihlo schovať za sivými mrakmi a počasie sa celkom zmenilo. Z neba sa sypal akýsi čudný biely prášok. Vo vzduchu poletovali drobné studené kúsky a Miško ich zvedavo pozoroval:

„Čo je to, mami? Nikdy som nič také nevidel. Vyzerá to krásne.“

Líščia mama ho s úsmevom nasledovala z nory. „To je sneh, Miško. Objaví sa vtedy, keď chce jeseň privolať zimu, a príde december,“ odpovedala mu.

„December? Kto je december?“ nechápavo sa opýtalo líšťa.

Líška sa pousmiala a začala mu vysvetľovať: „December je mesiac zimy. Je to čas, keď sa zelená trávička skryje pod bielu snehovú prikrývku. Ale teraz sa vráť do nory, Miško, a nikam nechoď. Hoci je zimný les nádherný, pre mláďatká ako ty môže byť nebezpečný. Počkaj ma tu, kým pre nás nájdem nejakú chutnú potravu.“

Líšťa poslušne prikývlo a sledovalo, ako jeho mamička odchádza. V snehu po nej zostala len vyšliapaná…