Ako sa snehová vločka dala uniesť

Z oblohy sa spustila snehová vločka. Teda – nebola sama. Celý deň chumelilo, až bolo sotva vidieť na krok. Táto vločka však bola v celej fujavici najkrajšia. Aspoň o tom bola sama presvedčená. A starostlivo si svoj zoskok naplánovala.

„Taká krásavica sa nemôže zniesť na zem len tak,“ hovorila si. Preto si počkala, kým fujavica trochu poľaví, aby mohla zažiariť na vrchole záveja a odrážať lúče zimného slnka do okolia.

Spočiatku si predstavovala svoj zoskok nad lesom, kde by sa mohla rozhliadať po zimnej krajine zo špičky urasteného smreka. V poslednej chvíli však zmenila plán. V prírode by ju nevidela ani živá duša, a nebola by to škoda, keď je taká pekná? Kdeže, táto vločka je mestská!

Dôkladne si prepočítala výšku, vzdialenosť a silu vetra, nadýchla sa a v správnom okamihu sa vrhla dole. Ale ajaj! Vietor sa práve rozhodol, že si po ľudoprázdnej ulici trochu presviští, pridal rýchlosť a vločka, miesto aby hladko pristála na vyhliadnutej streche, sa jeho poryvom dala uniesť.

Letela a letela a vzrušene sledovala, kam ju neposedný vietor zaveje. Ale keď sa priblížila k zemi, začala protestovať.

„To nieee, na zem nieee!“ kričala, koľko jej snehový hlások stačil. „Čo ak ma rozšliapu? Na to som príliš krásna!“

Ale nebolo jej to nič platné. Keď dopadla na zasnežený chodník v parku, len zlostne odfrkla. Nestihla sa však ani poriadne rozhliadnuť a už sa nalepila na kráčajúcu topánku.

„Haló, haló, počkajte, nieže ma rozšliapnete!“ bedákala vločka. Lenže jej únosca utekal, čo mu nohy stačili, a volal pritom:

„Dunčo, vráť sa! Ku mne! Poď naspäť! No tak, Dunčo...“

Keď už nemohol bežať ďalej, zastavil sa a od hnevu nad nedohoneným psíkom si zlostne dupol, čím vločku zosypal do snežného záveja. Zlosť ho rýchlo opustila. Chlapec nabral do rúk sneh…