Majster Pavol a hovoriace drevo

V údolí medzi vrchmi leží malebné mesto Levoča. Krásne meštianske domy sa tam opierajú jeden o druhý ako starí priatelia. Veže kostolov siahajú až k oblakom, akoby sa ich chceli dotknúť. A v tomto meste žil raz jeden slávny rezbár. Volali ho Majster Pavol.

Majster Pavol mal nielen silné ruky remeselníka, ale aj pokojnú, zádumčivú povahu. V jeho dielni to voňalo drevom, farbami... a tajomstvom. O Majstrovi Pavlovi totiž kolovali rôzne chýry. Povrávalo sa, že stačí, aby sa dotkol kusa dreva, a ono začne rozprávať. A vraj mu každé drevo samo povie, čím chce byť – vyrezávaným podstavcom, rámom na zrkadlo alebo sochou.

Jedného dňa prišiel do jeho dielne chlapec menom Jakub. Bolo to malé, útle chlapča s večne rozstrapatenými vlasmi a ústami, ktoré sa nie a nie zastaviť. Chcel sa stať rezbárom, pretože si myslel, že rezbári sú silní muži, ktorí sekerou a dlátom skrotia aj to najtvrdšie drevo a vyrobia z neho čokoľvek, čo si zaumienia. Presvedčil preto otca, aby ho dal do služby k levočskému majstrovi.

„Chcem sa naučiť vyrezávať sochy,“ vyhlásil hneď pri dverách. „Chcem byť majstrom ako vy!“

Majster Pavol sa na drzé chlapča len usmial, nepokarhal ho. Miesto toho mu podal malý lipový klátik.

„Dnes budeš počúvať,“ povedal napokon.

„Počúvať?“ začudoval sa Jakub. „Ale ja chcem pracovať!“

„Počúvanie je tvoja práca,“ odpovedal mu majster a odišiel k veľkej rozpracovanej soche.

Jakub sedel celý deň na tvrdej drevenej lavici. Prešiel prstom po dreve. Bolo svetlé a malo jemné čiarky, ako jarné potôčiky, keď tečú cez pole. Držal klátik v rukách, otáčal ho, klopal naň prstami, privoňal si k nemu. Najprv bol nahnevaný. Potom znudený. Mal sto chutí odísť. Vari toto robia tí mocní rezbári? Prezeral si klátik zo všetkých strán a nechápal, čo má počúvať. Veď klátiky nevydávajú…